Just coincidence or fate 5

Ráno som sa zobudila na budík. Ešte večer som ho nastavila, aby som nezaspala. Nastavila som si ho na osmu, nech som všetko stihnem.

Vyliezla som z postele a zamierila rovno do kúpeľne. Urobila som si rannú hygienu. Potom som ešte v uteráku prešla do kuchyne. Dala som si vodu variť na kávu. Do pohára som si dala potrebné množstvo a čakala.  Keď sa začala variť, vypla som ju a zaliala. Preložila som si ju na stôl a zapla rádio, nech nesedím potichu.

Popritom ako som počúvala rádio, vypila som kávu. Pohár som potom položila do umývadla a umyla ho s ostatnými vecami, ktoré tam boli. Následne som sa v izbe prezliekla a zaviazala si členok. Zobrala som aj lieky.

O deviatej som skontrolovala, či je všetko povypínané a mohla som ísť. Zamkla som byt a výťahom sa zviezla dolu. Pred vchodom ma už čakal Liamov mercedes a on opretý o auto.

„Ahoj,“ pozdravila som ho.

„Ahoj, objal ma. Potom sme nastúpili. Odviezol ma. Celú cestu sme boli ticho.

Vystúpili sme a vošli. Čakať som nemusela, keďže som bola objednaná. Vybavili sme to rýchlo. Ešte týždeň si členok nemám namáhať. Lieky mám dobrať. Už aj tak som tam mala max na jeden dva dni.

 Neboli sme tam dlho. Len takých cca desať minút. Potom už som znova sedela v Liamovom aute.

„Nebude ti vadiť, keď ťa neodveziem rovno domov? Louis mi volal, že musím súrne prísť domov,“ spýtal sa ma. Pokrútila som hlavou. Aj tak som nemala čo robiť doma. Znova nastalo to trápne ticho. Pozerala som sa von oknom. Liam sa rozhodol prerušiť to trápne ticho a zapol rádio. Rádio som ani veľmi nevnímala. Bola som mysľou úplne inde.

Do reality som sa vrátila až vtedy, keď sme zastali.

„Sme tu,“ povedal mi Liam a až tým ma vrátil do reality. Pozrela som naňho. Len sa usmial. Urobila som to, čo on. Odopla som si pás a vystúpila. Zavrela som dvere za sebou a išla za Liamom. Prešli sme k dverám do veľkej vily. Ako včera, keď som videla tie autá, aj dnes mi sánka padla už niekde do Číny. Ten dom bol obrovský a hlavne luxusný. Vstúpila som dnu a rozhliadala som sa okolo seba.

„Liam, no konečne,“ pribehol k nám Louis.

„Čo sa stalo, Louis?“ spýtal sa ho Liam.

„Došla mrkva. Niekto mi zjedol všetku mrkvu,“ dobreže sa nerozplakal. Ja som za to nemohla, ale veľmi mi ťahalo kútiky. Nechcela som sa však začať smiať.  V tom vybehol z niekadiaľ Niall.

„Už nemáme čo jesť,“ sťažoval sa teraz Niall. Liam si len vzdychol.

„Louis, sám si zjedol poslednú včera. A Niall. Už zas si stihol vyjesť celú chladničku?“ pozrel naňho. Znova vzdychol.

„Pôjdem nakúpiť. Pôjdeš so mnou?“ pozrela na mňa. Už som otvárala ústa, že mu odpoviem, keď ma niekto predbehol.

„Ale veď ju nechaj. Neboj sa, nič sa jej nestane,“ povedal Harry. Ani som si nevšimla, kedy vyšiel na chodbu.

„Mne to nevadí. Ja rada pôjdem. Už som aj tak v pohode. Aj doktor to hovoril,“ povedala som. Radšej by som išla s Liamom. Harry už zas hádže na mňa tie pohľady.

„Doktor ti vravel, že máš ešte týždeň si nenamáhať členok. Takže predsa bude lepšie, keď ostaneš,“ povedal Liam. Asi si nevšimol tie Harryho pohľady alebo to neriešil.

„No tak dobre,“ mykla som plecami. Harry sa zvodne na mňa usmial.

„Niall, poď so mnou. Po môžeš mi všetko potom zobrať. Vy ostatní mi na ňu zatiaľ dajte pozor. Nech sa veľmi nenamáha,“ povedal Liam. Niall naňho smutne pozrel, no išiel. Harry s Louisom ma zobrali do obývačky. Sadli si každý z jednej strany. Pozrela som raz na jedného potom na druhého. Nechápala som, čo odo mňa chcú. Otvárala som ústa, že sa ich to aj spýtam. No zas som sa nedostala k slovu. Do  obývačky vbehol Zayn.

„Chalani, nevideli ste moje zrkadlo?“ spýtal sa ich. Pozreli naňho a pokrútili hlavou. Potom znova pozreli na mňa. Vtedy si aj Zayn všimol, že som tam.

„Ahoj, kedy si prišla?“ hodil na mňa spýtavý pohľad.

„Pred chvíľou.... Ale som tu len na chvíľu,“ poslednú vetu som rýchlo dodala. Videla som na nich, že niečo vymýšľajú.

„Kde je Liam?“ porozhliadol sa zrazu Zayn.

„S Niallom išli nakúpiť,“ bez záujmu mu povedal Harry a ďalej na mňa hádzal jeho zvodné pohľady. Ignorovala som ich. Ako mi povedala El a Pezz, čo je zač, radšej si ho nepustím k telu a preto tie jeho pohľady ignorujem.

„Čo robíte?“ sadol si Zayn do kresla kúsok od nás.

„Práve sme si sem sadli. Dáme film?“ spýtavo si nás prezrel Louis.

„Jasne. Že by taký horor? Čo tak Resident Evil : Retribition?“ navrhol Harry. Škaredo som naňho pozrela. Počula som už o tom film. No nechcem ho vidieť. Nemám rada film so zombíkmi a veľmi sa bojím pri hororoch. No a som po nich veľmi paranoidná. Bojím sa každého zvuku a tieňa.

„Nie, nie, nie. To je zlý nápad,“ protestovala som.

„To nie je zlý nápad,“ pridal sa k nemu Louis.

„Už dlhšie som si chcel pozrieť ten film,“ pridal sa k nim aj Zayn. Ja som na nich hádzala len vražedné pohľady.

„Neboj, som pri tebe. Pri mne sa nemusíš báť, ochránim ťa,“ pritiahol si ma k sebe Harry. Vytrhla som sa mu. Zayn hneď strčil DVD-éčko do prehrávača a zapol. Nič iné mi nezostávalo iba to vydržať.

Ten horor som ešte nevidela. Raz som si chcela pozrieť konečne prvú časť,len už pri začiatku som začala od strachu ziapať a vypla to. Bol to taký náhodný výber.