Just coincidence or fate 6

Viem, čo som písala včera o ďalšej časti. No dobrá správa. Dnes sa mi podarilo dostať k písaniu a aj k počítaču. Netbook ešte stále nemám doma. No späť k dobrej správe. Tu je ďalšia časť. Ešte šťastie, že čo som mala už rozpídané som si uložila aj inam ako v netbooku. 

Väčšinu filmu som objímala vankúš. Tak som sa bála. Niekto sa ma dotkol a preto som od strachu vykríkla. Určite to počuli aj susedia. Pozrela som sa jeho smerom. Dobre sa na mne zabával. Udrela som ho do pleca. Snažila som sa, čo najsilnejšie. Škaredo pozrel na mňa a pošúchal si boľavé plece. Len som sa žiarivo usmiala naňho.

„Už sme tu,“ niekto zakričal z chodby. Hneď som sa zdvihla a vyšla na chodbu. Ako som aj dúfala, Liam s Niallom sa vrátili z nákupu. Obaja boli ovešaný taškami. Pribehla som k nim a 
pomohla s nimi. Preniesli sme to do priestrannej kuchyne. Položili sme to na stôl. Pomohla som im to aj poodkladať. No väčšinou som dávala len veci do chladničky. Iné by som aj tak nevedela kam dať. Keď sme skončili, Liam sa ma spýtal : „Ako si sa tu mala?“

„Hrozne. Boli ku mne zlí,“ zatvárila som sa smutne. No dlho som to nevydržala. Ťahalo mi kútikmi. Začala som sa smiať. Liam len kukal na mňa, ale aj jemu ťahalo kútikmi.

„No dobre. Až tak zle nie, ale boli zlí. Pustili mi horor. Ta vieš ako sa bojím pri hororoch.“

„Tak to bol ten krik. Už som aj rozmýšľal, čo sa asi deje,“ zatváril sa zamyslenie. Niall sa pri nás nahlas rozosmial.

„Nesmej sa. To je všetko Harryho chyba. Keby nenavrhol ten film a potom ma nenaplašil, nakričala by  som,“ udrela som teraz Nialla po pleci. No ten akoby to ani nezaregistroval. Ďalej sa smial. Aj ja som sa začala. Pridal sa aj Liam. Niall mal veľmi nákazlivý smiech. Už sme pomaly ani nevedeli, na čom sa smejeme. No keď sme sa na seba pozreli, prišiel ďalší príval smiechu.

Do kuchyne vbehli aj ostatný chalani. Nechápavo si nás premerali.

„Na čom sa tu vy traja smejete?“ spýtal sa zamyslene Louis. No hneď ako uvidel balenie s mrkvami, prestalo ho to baviť. Rozbehol sa k stolu a hneď si aj jednu vybral. Dal jej pusu a zasnene sa na ňu chvíľu pozeral. To ma znova rozosmialo.

„Čo jej je?“ spýtal sa a odhryzol si z nej.   


U chalanov sme boli až do večera. Chalani veľmi chceli dopozerať ten horor, tak sme s i Liamom išli do jeho izby. Tam si zapli televízor a pozreli si komédiu. Aj Niall sa k nám pripojil. Pri tom sme sa aj rozprávali o kadečom. No ako vždy. 

O týždeň neskôr

Týždeň prešiel ako voda a už konečne môžem ísť do práce. Aj mi to chýbalo. Konečne sa uvidím s priateľmi a pozisťujem najnovšie pikošky. 
Ráno som sa zobudila a rozmýšľala, či mám ísť behať. Už dávno, či skôr mesiac, som nebola. No nakoniec som si to rozmyslela. Nechcem si znova ublížiť a už je na to aj tak zima. 
Vyliezla som z postele a zamierila si to do kúpeľne. Urobila som si rannú hygienu a obliekla sa.  Dala som si kockovanú košeľu, tmavomodré rifle a k tomu obula tmavomodré vansy. 
V kúpeľni som si ešte dala na oči trocha riasenky a vlasy vyčesala do vysokého copu. 
Dala som si rannú kávu a vyrazila. Radšej som ešte skontrolovala či som dobre zamkla a kľúče strčila do vrecka na rifliach. V druhom som mala mobil. 

Išla som peši. Nemám to tak veľmi blízko, ale mám rada prechádzky. Takto si viem prevetrať hlavu a prebrať sa. Cesta mi trvala približne 30 minút.

Vošla som dnu zadným vchodom pre zamestnancom. Otvárať by sme mali až o 10 minút, o pol ôsmej.

Prešla som do šatne, kde keď ma uvidela Alex, hneď sa skočila na mňa.

„No už bolo na čase, Han,“ povedala mi namiesto pozdravu.

„Ahoj a aj ja ťa rada znova vidím,“ povedala som jej ironicky.

„Ale nebuď taká. Prišla by som ťa pozrieť, ale mala som veľa práce. A ešte k tomu sa mi nasťahovala do bytu sestra. Mala podozrenie, že ju podvádza jej priateľ. No nakoniec vysvitlo, že jej len chystal oslavu,“ vysvetlila mi.

„Ale veď v pohode, Alex. Ja to chápem,“ prešla som k svojej skrinke. Vyzliekla som si košeľu a obliekla namiesto nej tričko s logom podniku.

„Dnes ako budeme pracovať? Chceš byť pri pulte alebo budeš obsluhovať?“ spýtala som sa ju, keď som si viazala zásteru okolo pása.

„Budem obsluhovať. Ty choď k pultu, aby si si ešte veľmi nenamáhala tú nohu. George nám to spomínal,“ povedala. Len som prikývla.

Prešli sme do práce. Všetko sme prichystali a mohli sme otvoriť.

Okolo ôsmej už začalo byť rušno. Nie len ja, ale aj Alex mala dosť práce. Už sa začína ochladzovať, tak sa chodia niektorí chodia zohriať. Vidno, že pomaly sa pomaly bude končiť jeseň.

Okolo obeda sme mali doslova natrieskané. Práve som sa vrátila po menšej prestávke a vymenila sa s Alex.

„Choď rovno dozadu. Všimla som si, že akurát tam niekto mieril,“ povedala mi a vošla do šatne. Rovno som si to namierila tam. Keď som ho uvidela, kútiky úúst sa mi vytiahli do úsmevu. Prešla som až tam. Zatiaľ si ma ani jeden nevšimol.

„Vitajte v Starbuckse. Čo si dáte?“ spýtala som sa už dávno nacvičené dve vety a tým pritiahla ich pozornosť na seba. Pozreli na mňa.

„Ahoj, Hannah. Ty tu pracuješ?“ spýtal sa ma Niall.

„No asi hej, keď je takto oblečená a pýta sa, čo si dáme. Niall,“ pokrútil očami Harry. Zvodne sa na mňa usmial a dodal : „Jedno cappuccino.“ Žmurkol na mňa. Pozrela som na Liama, ktorý sa naňho mračil.

„Ja by som chcel espresso a  peanut butter brownies,“ povedla Niall. Prikývla som.

„Ty si čo dáš Liam?“ spýtam sa ho a tým som odpútala jeho pozornosť od Harryho. Pozrel na mňa.

„No jedno caffé americano,“ odpovedal mi. Zapísala som si ich objednávky a vrátila sa k pokladni. Obslúžila som jedného zákazníka, ktorý tam čakal a potom zobrala objednávku chalanom.

„Takže, tu je to,“ všetko som poukladala im na stôl a musela sa vrátiť k pokladni. Po pár minútach sa už aj Alex vrátila z prestávky.

Práve som mala trocha menší oddych, keď že sa to trocha preriedilo a väčšinou si sadajú k stolu. Odišla som od pokladne a išla trocha pomôcť Alex, pretože nestíhala. Keď už to zvládala, znova som sa vrátila k pokladni.

Smädilo ma, tak som sa nachvíľu otočila a napila. Keď som sa znova späť otočila, veľmi som sa ho zľakla.

„Bože, Harry. Neplaš ma,“ škaredo som pozrela naňho.

„Prepáč, nechcel som. Len som sa ťa chcel spýtať, kedy končíš?“ nahodil jeho zvodný pohľad. Nedochádzalo mi, načo to chce vedieť.

„No o niekoľko hodín až,“ vzdychám si. Tešila som sa do práce, no nejak som si zvykla na nič nerobenie.

„Aha, no a nechcela by si si niekam vyjsť, keď skončíš?“ znova nahodil ten jeho zvodný úsmev.

„Prepáč, ale nie. Budem unavená a chcela by som ísť rovno domov,“ snažila som sa ho odbiť milo. Došlo mi o čo mu ide, no mňa nedostane. A nemám záujem oňho. No teraz som asi trocha odporná v mojich myšlienkach.

„No tak dobre. Tak niekedy inokedy,“ smutne sa usmeje a ide naspäť. Prešiel ku mne ďalší zákazník.