Just coincidence or fate 7

Mon-Weds: 6:00 - 21:00
Thurs-Fri: 6:00 - 22:00
Sat: 7:30 - 22:00
Sun: 7:30 - 20:00

Tie časy si nevšímajte. To mám len ja tam tak orientačne. A keby vás zaujímalo, tak sú to otváracie hodiny Starbucksu.


Dnes sa mi ťažko stávalo. Je nedeľa a idem do práce. Ešte včera po práci som sa dohodla s Georgeom a aj ostatnými, že tam budem pracovať od otvorenia do zavretia, čiže budem pracovať nadčasy. Neprekážalo im to. 
Urobila som si môj každodenný rituál, kúpeľka, obliecť sa a ranná káva. Potom som mohla vyraziť do práce. 

Večer som sa vrátila unavená z práce a doslova som padala do postele. 
Takto to bolo pár týždňov. Toto bol môj režim. Ráno vstanem, potom práca a večer doma padám unavená do postele. Liam mi párkrát volal alebo sme sa stretli v mojej práci. No to bolo aj tak o ničom. Nemala som čas naňho. Harry sa tiež párkrát pokúsil pozvať na rande, no vždy som ho odbila s tým, že nemám čas. Pravdu som hovorila. Teraz musím doháňať to, čo som bola celý mesiac doma. Skoro som nemala z čoho zaplatiť nájom. Ešte šťastie, že mi rodičia vedeli požičať. Aj keď hovorili, že im to nemusím vrátiť, ja chcem. Hrýzlo by ma svedomie. 

Konečne skončil ten dlhý mesiac, október. Konečne došla aj moja výplata. Potrebujem si nakúpiť potraviny a aj nejaké zimné oblečenie. A ešte aj zaplatiť nájom a vrátiť rodičom. Som zvedavá, či mi to vyjde. Dúfam, že hej. Keď nie, tak skúsim len niečo odložiť a pomaly tam pridávať a potom to vrátiť rodičom. Tento mesiac bude asi ťažký. No nejak to zvládnem ako aj veľakrát predtým. 


"Hannah, máš na minútku čas?" spýtal sa ma George počas mojej prestávky. Prikývla som a išla za ním do kancelárie. 
"Čo potrebuješ?" milo som sa ho spýtala.
"Nechceš si zajtra zobrať voľno? Na oddych alebo niekam, kde sa zrelaxuješ?"
"Nie, prečo?" nechápavo pozerám naňho.
"Len vyzeráš byť veľmi prepracovaná. Dobre by ti padlo, keby si zajtra zoberieš voľno a oddýchneš si," v očiach mu vidím, že má o mňa starosť. Nechcem sa s ním ani hádať, tak som len prikývla.
"No tak dobre. Ale iba na zajtra, nedeľu som späť," povedala som mu a už musela ísť. Skončila sa mi prestávka. 
Večer som prišla domov unavená a rozmýšľala som, čo budem zajtra robiť. Môžem ostať doma a len tak nič nerobiť, no túto myšlienku hneď ruším. Doma som bola už dosť a keď som aj bola, veľmi som sa nudila. Takže mi ostáva len niekam ísť. No kde? Zavolám Liamovi, či by nemal čas. Už dlho sme sa nevideli a trocha mi aj chýba.
Pohľadal som si mobil a vytočila Liamovo číslo. Po treťom pípnutí mi to zdvihol.
"Hallo, tu Liam," ozvalo sa na druhej strane.
"Ahoj, tu Hannah," pozdravila som ho.
"Ahoj, už dávno si sa neozvala. Potrebuješ niečo?" 
"Ja viem. Pracovala som nadčas. A musím hneď niečo potrebovať, keď ti volám?" nadvihla som obočie, aj keď to nemohol vidieť.
"Nie, pravdaže nie," zasmial sa.
"Nemáš zajtra čas?" 
"No dopoludní máme byť v rádiu, ale potom už hej. Prečo? Nepracuješ?"
"Zobrala som si vynútenú dovolenku," pokrútila som očami.
"Donútenú?" nechápal.
"George mi ju nahovoril. Vraj, aby som si oddýchla. Vyzerám byť veľmi prepracovaná z tých nadčasov," vysvetlila som mu.
"Aha, tak máš už niečo na mysli, čo by sme podnikli alebo to nechávaš na mňa?"
"No asi to nechávam na teba," usmejem sa.
"Aj som si myslel. No zajtra dôjdem po teba, keď skončíme. Tak zatiaľ."
"Ahoj," zrušila som hovor. Mobil som si položila vedľa postele a padla do nej. Hneď som aj zaspala.

Na ďalší deň som sa zobudila niekedy pred obedom. Dobre mi padlo si takto dlhšie pospať. 
Vyliezla som z postele a zamierila do kúpeľne. Išla som pod sprchu a potom si umyla zuby. V izbe som si obliekla legíny a jedno rozťahané tričko, ktoré nosievam na doma. Odišla som do kuchyne. Chvíľu som rozmýšľala, čo takého by som si uvarila na obed. Už veľmi dávno som nejedla nič také domáce varené. Upečiem rezne a k tomu varené zemiaky posypané petrťlenovou vňaťou. 
Pripravila som si všetko na linku. Najskôr som očistila a pokrájala zemiaky. Dala som ich variť a potom som sa venovala rezeňom.
Okolo pol jednej som mala všetko hotové. Chcela som si naložiť na tanier, keď niekto zazvonil. Tanier som položila na stôl a išla so pozrieť, kto to je. Otvorila som dvere a tam ich uvidela.
"Ahoj," naraz ma všetci pozdravili. 
"Ahojte," usmiala som a trocha sa posunula od dverí, aby mohli vojsť. Všetci piati.
"Niečo si varila?" hneď sa spýtal Niall. Vystrkoval nos, akoby chcel niečo zaňuchať vo vetre ako pes. 
"Ale, Niall. To nevieš, že nie je slušné sa na takéto pýtať, keď si na návšteve a hlavne, keď si len vošiel dnu," pokrútil nad ním hlavou Louis. Ja som sa len zasmiala a odviedla ich do obývačky.
"Vlastne aj hej. Práve som si dorobila obed," priznala som. "Nechcem byť nezdvorilá, ale nepočítala som s vami, tak veľmi nič nemám." Pozrela som sa do zeme.
"To nevadí. My sme už aj tak jedli. Pokojne sa choď najesť. My budeme zatiaľ tu," starostlivo mi povedal Liam a usmial sa. 
"Chcete niečo na pitie?" spýtala som sa ich. Pokrútili hlavou. 
"Tak zatiaľ si zapnite televízor a ja som hneď späť," dohovorila som a otočila sa na päte. V kuchyni som si nabrala na tanier a položila ho na stôl. Trocha blbí pocit som mala, že tu idem jesť a pre nič nič nemám. Tak som si zbehla do izby pre tablet a zapla ho. Pozrela som si nejaký recept na rýchli koláč. Pripravila som metrový koláč nepečený. Dlho mi to netrvalo a mala som ho hotový. Tácku s koláčom som zobrala do obývačky a položila na stolík. Prekvapene pozerali na mňa.
"Mala som blbý pocit s toho, že nič nemám, tak som vám pripravila aspoň takýto koláč," usmiala som sa na nich.
"To si nemusela, ale ďakujeme," povedal Louis. Do kuchyne som zbehla ešte pre taniere, vidličky a nôž. Zobrala som im to tam a vrátila sa pre svoj obed. Teraz som mala už lepší pocit. 
Dojedla som a vrátila sa do obývačky. Sadla som si do voľného kresla a spýtala sa : "Takže, čo je pláne?"