Heart attack 18

Trocha mi to trvalo, ja viem. No už je dobré počasie a ja rada chodievam von, tak nestíham písať. A teraz mám aj od pondelka do štvrtka anglištinu tak nestíham písať. No tu je konečne jedna. Aj keď viem, že som chcela častejšie dávať k JCOF, ale mala som akurát nápady ku tomuto. A niekto ma aj prehovoril. :D

Heart attack 18

Došli sme na miesto a mohli vystúpiť. Poďakovala som sa Harrymu za odvoz a vošli sme.

V obývačke sne natrafili na Louisa s El a Zayna s Perrie.

"Ahojte," pozdravila som ich všetkých.

"Ahoj, že sa tu aj ukážeš," povedal Louis.

"Veď som tu nebola len jeden deň," nechápala som. Pokrútila som očami. Svoju pozornosť som vrátila Katy.

"A toto je môj dôvod," ukázala som na Katy. Všetci pozreli smerom, kam som ukazovala.

"Toto je Katy, moja najlepšia kamoška. A toto sú Louis, Eleanor, Zayn a Perrie," popritom, ako som hovorila ich mená, som ukazovala na nich.

"Teším ma," povedala červenajúc sa Katy. S každým sa objala. Potom som si všimla, že mi tu niekto chýba.

"A ozaj. Kam ste schovali Liama a Nialla?" porozhliadla som sa po miestnosti.

"No Liam je s Danielle. Dobiehajú, čo neboli spolu. No a Niall, ten je, myslím, vo svojej izbe," informoval ma Zayn. Prikývla som a sadla si do voľného kresla. Katy si sadla na gauč vedľa El. Rozprávali sa, ani neviem o čom. Harry sa niekam vyparil.

Keď som si všimla, že mi nevenujú pozornosť, vstala som. Chcela som ísť sa napiť.

"Kam ideš?" spýtala sa Psrrie. Všimla si, ako som vstala.

"Len sa idem napiť. Hneď som späť," povedala som jej a odišla do kuchyne.

V chladničke som si našla pomarančový džús. Vybrala som ho. Našla som si pohár a naliala džús doňho. Vypila som rovno dva poháre. Potom ho odložila. Pohár som umyla a vrátila na svoje miesto.

Prešla som k dverám terasy. Len tak som chvíľu pozerala na dvor. Myšlienkami som bola inde.

Do prítmnosti ma vrátil dotyk na bokoch. Niekto ma objal odzadu.

Myklo mnou. Vlastne nie. Doslava mnou trhlo, ako som sa zľakla.

"Mňa sa nemusíš báť. Neublížim ti," šepol mi do ucha a následne ma pobozkal na krk. Otočila som sa. Pozrela som do jeho nádherných modrých očí. Neznášal som ten pocit, že sa strácam v jeho očiach.

 Chvíľu sme si hľadeli do očí, ale potom ma pobozkal. Tak jemne, ako aj po prvýkrát.

Hneď ako blislo v hlave jedno slovo, odtiahla som sa.

Pozrel mi do očí a pohľadil ma po líci. Odvrátila som radšej pohľad.

"Deje sa niečo?" z hlasu som mu počula, že má starosť o mňa.

Neodpovedala som mu, iba hľadela so zeme. Bolo to bezpečnejšie.

Palcom mi nadvihol bradu. Pozrel sa mi do očí a spýtal sa znova : "Deje sa niečo?"

Pokrútila som hlavou. Vytrhla som sa mu z objatia a zamierila von. Otvorila som dvere a hneď ich,aj za sebou zavrela. Rozbehla som sa krížom cez záhradu. Počula som, ako Niall kričí za mnou, ale ignorovala som to. Beíala aom ďalej. No až kým som sa nepotkla a nespadla. Rýchlo som si vyzula topánky, vstala bežala ďalej.

Bola som už pri bráničke, keđ ma dobehol Niall. Chytil ma za ruku a tým aj zastavil ma.

"Prosím, nechaj ma ísť a nebež za mnou," pozrela som naňho. Pohľadom som ho taktiež prosila.

"Nie, nenechám. Nerob to prosím," aj on mňa prosil taktiež pohľadom.

"Nerob mi to ťažším," párkrát som žmurkla, aby som zahnala slzy.

"Milujem ťa. Prosím, nerob to," aj on mal slzy na krajíčku.

Dlhšie som to vydržať nedokázala. Vytrhla som si ruku z jeho zovretia a bežala. V hlave mi zneli tie dve posledné vety ako ozvena. Znova a znova dookola. Slzy som už dlhšie zadržiavať nedokázala. Nechala som im voľný priebeh.

Keď už som bola ďaleko, zastala som. Obula som si topánky a utrela slzy.

Kráčala som so sklonenou hlavou a slnečnými okuliarmi na očiach. Vďakabohu, že ma tu nikto nepoznal.

Zastala som pri malej kavierni. Vošla som dnu a našla voľné miesto vzadu. Sadla som tam chrbtom k dverám. O pár minút došla čašníčka.

"Čo si dáte?" spýtala sa ma.

"Jedno karamelové latté, prosím," povedala som jej. Prikývla a odišla.

O niečo neskôr sa vrátila s mojím latté. Poďakovala som jej a ona odišla. Trocha som si odpila a vstala som. Zamierila som na dámy. Našťastie tam nikto nebol.

Hneď som sa upravila. Zmyla som zvyšku riasenky zpod očí. Keď už som vyzerala normálnejšie, vrátila som sa k stolu.

Pri tom, ako som popíjala latté, som rozmýšľala nad svojím životom. Nie je to žiadna sláva. Potom som sa zamyslela nad sebou samou a nad mojim problémov. Radšej nebudem s ani jedným ako takto, že si neviem vybrať. Ubližujem im a ani o tom nevedia. Mám ich veľmi rada na to, aby som im takto ubližovala. Takže ešte s Harrym to musím vybaviť.

Dopila som latté a zavolala čašníčku.

"Ešte niečo si dáte?" spýtala sa ma, keď zobrala prázdny pohár.

"Nie, ďakujem. Budem platiť," povedala som jej. Prikývla a na chvíľu odišla.

Zaplatila som a vyšla z kaviarne. Rozmýšľala som, čo ďalej. Mala by som sa vrátiť, lenže nepoznám cestu späť. Neviem presne, kadiaľ som išla.

Po pár minútach už prišlo divné stáť pri kaviarni, tak som sa pohla z miesta.

Išla som ani sama neviem kam. Popri tom som rozmýšľala kam ísť. Zrazu som si spimenula na adresu, ktorú Liam hovoril taxikárovi, keď som poprvýkrát išla k nim.

No bol tu jeden malý problém. Vôbec netuším, kde sa nachádza tá adresa, a kde som ja. Vzdychla som si.

Potom mi došlo, že sa predsa viem na to niekoho spýtať. Tak som zastala. Porozhliadla som sa okolo seba.

Zastavila som jednu pani a spýtala sa ju,   ako sa dpstanem na tú ulicu.

"Choď stále rovno, až nakoniec tejto ulice. Potom doprava a znova rovno. Na konci aj tej ulice zaboč doprava a už len rovno," vysvetlila mi.

"Ďakujem," poďakovala som a išla smerom, ktorý mi povedala.

Po niekoľkých omyloch som sa konečne dostala na miesto, kam som sa chcela dostať. Ten malý domček som hneď spoznala. Nachvíľu som sa zamyslela. Pitom som išla po pamäti. A podarilo sa mi to. Stála som pri malej bráničke, ktorou som aj vychádzala. Našťastie nebola zamknutá. Prešla som ňou a išla až k domu. Pošla som rovnako, ako som aj vyšla. Cez terasu.

Nikto si ma nevšimol. Všetci pobehovali všade. Nechápala som prečo.

Keď pri mne prechádzala Katy, chytila som ju za ruku.

"Čo sa tu deje?" spýtala som sa ju.

"Čo sa tu deje? Kde si vôbec bola? Bála som sa o teba? Dlho si sa nevracala, tak sme ťa začali hľadať," kričala na mňa. Mala na to práva. Mala právo sa aj hnevať na mňa.

Nič iné mi nenapadlo, len ju objať. Popri tom ako som ju objímala som jej povedala : "Prepáč mi. Za to, že si sa musela o mňa báť."

"Sľúb mi, že mi to už neurobíš," pozrela na mňa.

,,Sľubujem," prikývla som.

„Môžete prestať hľadať. Už je tu,“ zakričala Katy. Všetci zastali a pozreli k nám. Tí, čo boli hore, zbehli dolu.

„Kde si, preboha, bola?“ spýtal sa ma trocha naštvane Louis.

„Prevetrať sa vonku,“ zatvárila som sa ako anjelik a usmiala sa.

„Harry, môžeš na minútku? Chcela by som sa s tebou porozprávať,“ pozrela som naňho a radšej rýchlo zmenila tému. Prikývol.

Chytila som ho za ruku a chcela ťahať hore. Najskôr som sa však pozrela na Katy. Jemne som pokrútila hlavou a usmiala sa. To bolo znamenie, že mám všetko pod kontrolou. Že to zvládnem. Prikývla.

Harry ho som potom za ruku ťahala hore až do jeho izby. Tam som ho pustila.

Hneď ako Harry za mnou zavrel dvere. Objal ma a chcel pobozkať. No nenechala som ho. Pootočila som hlavu a tak mi dal len pusu na líce. Trocha nechápavo na mňa pozrel.

„Toto by sme už nemali robiť,“ začala som.

„Hovoril som ti, že počkám. Ak ide o teba, tak mi je jedno ako dlho,“ rýchlo povedal a pozrel mi  do očí.

„Nejde o to. Už sa mi podarilo zabudnúť na to. Ale ide o niečo úplne iné,“ pokrútila som hlavou a odvrátila pohľad. Vymotala som sa z jeho objatia. Prešla som k postele a sadla si na ňu. Harry si prisadol vedľa mňa.

„Tak o čo ide?“ cítila som jeho pohľad na sebe. No stále som hľadela do zeme.

„Kvôli tebe som ublížila niekomu, koho som mala veľmi rada a brala som ho za veľmi dobrého kamaráta. Bolí ma, že som mu to musela urobiť. Preto radšej  sa budem aj chvíľu držať stranou od vás,“ povedala som.

Zavládlo ťaživé ticho. Čakala som, že ako bude reagovať Harry. On asi rozmýšľal.

„Vidím, že si sa už rozhodla. Môžem ťa aspoň požiadať o poslednú vec?“ pozrel na mňa. Prikývla som. Tušila som aj, čo asi bude chcieť.

„Pobozkáš ma? Naposledy?“ spýtal sa ma. Chvíľu som nad tým premýšľala. Nakoniec som si iba vzdychla. Prisunula som sa k nemu bližšie. No jemu sa to zdalo málo, tak ma chytil za boky a položil si ma na stehná. Objal ma okolo pása a na chvíľu sa mi zahľadel do očí. Potom pritlačil jeho pery na  tie moje.

Najskôr ma bozkával jemne a potom stále vášnivejšie až mi úplne pomotal hlavu. Môj rozum nepracoval tak, akoby som chcela. Úplne ho pohltila vášeň, ktorej som nedokázala odolávať.

Jednou rukou mi blúdil po chrbte a druhou ma hladil po stehne. Pri jeho dotyku som mala husiu kožu. Nie, že by mi to bolo nepríjemné, ale naopak. Bolo mi to až priveľmi príjemné.

Perami sa odpojil od tých mojich a začal blúdiť po mojej tvári. Všade nechával malé božteky. Až pokým sa mi nedostal ku krku. Tam sa doslova prisal. Určite tam budem mať poriadny cucflek. No momentálne mi to jedno.

Hlavu som zaklonila dozadu v návale rozkoše a vzdychla. Už ho asi prestal baviť môj krk tak išiel pomaly nižšie.

No niekto zrazu zaklopal a vyrušil nás. To bolo dobre. Aspoň mi znova začal pracovať mozog. Odtlačila som ho od seba a vstala.

Harry pozrel na mňa s nádejou. No nepodarilo sa mu ma prehovoriť. Určite to mal aj v pláne. No nepodarilo sa mu to. Ani keby by sa so mnou znova vyspal.

Otvorila som dvere, aby som videla, kto klopal. Stál tam Louis.

„Potrebujem niečo od Harryho,“ povedal. Prikývla som a odstúpila od dverí. On vošiel a ja som zas vyšla. Zamierila som dolu.

Katy aj s ostatnými som našla v obývačke. Zastala som pri ráme a oprela sa tam. Katy pozrela mojim smerom. Hlavou som jej naznačila, že nech už ideme. Prikývla.

„Tak mi už pôjdeme. Rada som vás spoznala,“ povedala Katy a vstala z gauča. Prešla ku mne.

„Tak skoro?“ nahodila smutný pohľad Perrie.

„No, bohužiaľ. Máme ešte veľa vecí v pláne. Tak sa majte. Možno sa ešte v blízskej budúcnosti stretneme,“ rozlúčila sa s nimi Katy a vyšli sme. Pomaly peši sme zamierili von z areálu domu niekam do centra. Veľmi to tu nepoznám a dúfam, že sa nestratíme. Ale keby sa to stalo, tak aspoň sme dve.