Na ďalší deň
bolo 23. Decembra. Už len tri dni chýbali do Vianoc. Našťastie, dnes sa dá ísť
ešte do mesta. Vôbec som nepočítala s tým, že príde aj Melanie. Nekúpila
som jej nič. No aj tak si nezaslúži. Ale, dobre ma vychovali naši, aj keď pri
nej... No niekedy pochybujem, že patrí do našej rodiny. Ale v každej musí
byť aj niekto čiernou ovcou.
Ale aj keď ju
nemám rada, niečo jej kúpim. Ona je asi jediná, komu som nič nekúpila. Ešte aj
Debi som kúpila niečo.
Skoro všetci už sedeli v jedálni. No iba
ja a Melanie chýbal. Vlastne už len Melanie. Ale ani tá dlho nenechala na
seba čakať.
„Dobré ránko,“
pozdravila som ich a usadila sa moje zvyčajné miesto, tam, kde aj včera
večer.
„Dobré,“
pozdravila Melanie. Už sme boli kompletný a doniesli nám raňajky. Mali sme
wafle. Každý sme si na ne dali to, čo sme mali radi. Ja som ich rada jedla
s nutellou a šľahačkou.
Už dávno som
ich nejedla. Väčšinou ani nemám čas si ich spraviť.
Raňajky
prebehli potichu a potom som išla do svojej izby. Zapla som si notebook
a potom zapojila internet. Zapla som si aj skype. Pozrela som či tam nie
je náhodou Pezz. Mala som šťastie. Bola. Hneď som jej napísala či by sme mohli
volať. Ani mi neodpísala, ale mi hneď volala. Klikla som na video hovor.
„Ahoj,“
pozdravila ma.
„Ahoj,
potrebovala som od teba poradiť,“ povedala som.
„Čo
potrebuješ?“ spýtala sa ma.
„No mám taký
menší problém. Na tieto Vianoce došla domov aj moja sestra a ja pre ňu
nemám darček a ani netuším, čo jej dať. Najradšej by som jej nedala nič.
Aj keď ju z duše nenávidím, zle by som sa cítila, že každému niečo dám, len jej
nie. Takže aj keď ju nemám rada, niečo jej chcem kúpiť,“ spustila som.
„Viac mi ju
popíš,“ zatvárila sa, že premýšľa. Tak som jej povedala, že zarába ako modelka
a všetko som jej povedala, o čom som vedela.
„No čo tak taká
maličkosť. Ako napríklad šperk?“ navrhla mi. Chvíľu som premýšľala. Potom som
to prikývla.
„Nie je to zlý
nápad. Taký drobný náramok. No nič drahé. Ďakujem za pomoc. Zbehnem pozrieť do
mesta niečo,“ poďakovala som sa jej.
„Nemáš zač.
Rada som ti pomohla,“ usmiala sa.
„Ja neviem,
ako to tu zvládnem. Včera pri večery a aj dnes pri raňajkách som ju
vydržala, ale cítim, že sa čoskoro pochytíme. A znova len rodičia budú
trpieť za nás,“ vzdychla som. Potrebovala som sa niekomu zveriť.
„Prečo by
trpeli?“ nechápala.
„Pretože,
nemajú radi, keď sa hádame. Cítia sa zle kvôli tomu. Cítia sa vinní za to, že
nevychádzame spolu. Pri tom oni za to nemôžu. Ona to začala. Dnešný večer
vidím, že skončím s fľašou vína. Ja to tu nezvládnem,“ vysvetlila som jej.
„Prišla by som
ti s tým pomôcť, ale chcem byť chvíľu aj s rodinou.“
„Ja viem
a nežiadam ťa o to. A mala by som už ísť. Chcem stihnúť mesto.
Aj keď Vianoce sú u nás až o tri dni v utorok 25.decembra. Tak
ahoj a ďakujem,“ povedala som jej.
„Okej, ahoj,“
odzdravila ma a vypli sme hovor.
Prezliekla som
sa. Obliekla som si úzke džínsy, hnedé tričko s dlhými rukávmi. Obula som
si členkové hnedé čižmičky s ihličkovým opätkom. Do krku som si dala
náhrdelník a do uší náušnice. Upravila som si maku-up. Do krku som si dala
šál a obliekal ešte zimnú bundu. Do ruku som zobrala svoju hnedú kabelku.
Potom som
vyšla z izby. Cestou som sa stretla
Debi.
„Ahoj, kam
ideš?“ spýtala sa ma.
„Ahoj, len do
mesta. Chceš sa pridať?“ navrhla som.
„Jasne.
Zbehnem ešte pre Dannyho,“ povedala a hneď aj išla za mojím bratom.
„Čakám vás
dole!“ ešte som stihla zakričať za ňou. Prešla som do obývačky a posadila sa
na gauč. Rozopla som si bundu, aby mi potom vonku nebolo zima. Po nejakej dobe
som počula, ako niekto kráča dolu schodmi. Myslela som si, že je to už Debi,
tak som vstala a pozrela tým smerom. No nebola to ona. Bola to Melanie.
„Kamže kam,
sestrička?“ spýtala sa ma. Nad jej tónom som len pokrútila očami.
„To nie je
tvoja vec,“ odvrkla som jej. Viem, že to nebolo najmilšie, ale môže si za to
sama. Už otvárala ústa, že niečo povie, keď v tom, na moje šťastie, už
išli dolu aj Debi s Dannym.
„Môžeme ísť?“
spýtala som sa tých dvoch. Prikývli a vyšli sme z domu. Prešli sme až
k tmavomodrému Volkswagen Touareg. Danny vypol alarm a otvoril dvere na
mieste šoféra.
„To je tvoje? Nemal
si iné, keď som tu bola naposledy?“ spýtala som sa ho s úžasom.
„No vlastne
mal. Mal som Passat cc, ale už ma omrzel,“ mykol plecami a nastúpil. Vedľa
neho si sadla Debi a ja dozadu. Cesta do mesta nám netrvala dlho. Po
niekoľkých minútach sme už aj zaparkovali a vystúpili. Danny zamkol auto a ďalej
sme pokračovali pešo.
„Čo potrebuješ
z mesta?“ spýtal sa Danny.
„Vlastne
nepočítal som s Melanie, tak nemám pre ňu žiaden darček. Najradšej by som
jej nedala nič, ale potom by som mala zlý pocit som vám dala a jej nie.
Zas taká hnusoba nie som,“ povedala som mu.
„Ja som tiež
na tom podobne a Debi si potrebuje kúpiť nejaké tabletky na žalúdok v lekárni,“
povedal a chytil Debi za ruku.
Prešli sme pri
klenotníctve, tak som zastala.
„Ja idem sem. Potom
som sa stretneme o hodinu pri aute?“ spýtala som sa.
„Okej a môže
byť. Keby niečo, tak mobil mám so sebou,“ otočili sa a odpovedal. Potom oni
pokračovali ďalej a ja som vošla do toho klenotníctva.
Pozrela som
si, čo majú v ponuke.
„Môžem vám
nejako pomôcť?“ spýtala sa ma predavačka.
„Vlastne aj
áno. Hľadám nejaký menší strieborný náramok,“ povedala som jej. Predavačka
prešla k pultu a lepšie mi ukázala, aké majú strieborné náramky. Jeden
tenký s príveskami mi padol do oka. Pripomenul mi detstvo. Dobu, kedy sme
boli najlepšími priateľkami. Keď sme sa nehádali, ale naopak mali veľmi rady.
Predtým, ako sa niečo pokazilo.
„Tento,“
ukázala som naňho.
„Bude to 25€,“
povedala a naťukala do pokladne.
„Nemáte nejakú
darčekovú krabičku?“ spýtala som sa jej, aby som nemusela aj to zvlášť kupovať.
Nachvíľu sa otočila a potom mi poukladala na pult krabičky rôznych farieb
a rôznej veľkosti.
Poobzerala som
si ich a vybrala jednu peknú žltú s hviezdičkami. Uložila mi do nej
náramok a ešte zabalila.
„Teraz to bude
27,50€,“ povedala mi novú cenu. Aj som si myslela, že budem musieť trocha viac
platiť. Vytiahla som kreditnú kartu, ktorú som dostala od rodičov a zaplatil
a ňou.
Spokojná som
vyšla z obchodu. Mala som ešte kopec času tak. Tak som sa prechádzala
mestom a pozerala do výkladov. Rozmýšľala som. Nejako mi do hlavy zablúdila myšlienka nazývaná Liam.
Znova som si spomenula na to, ako mi povedal, že ma ľúbi. Znova rozmýšľam nad
svojimi citmi k nemu.
Zrazu som si
však všimla jedny šaty. Veľmi sa mi zapáčili a presne viem, komu by som
ich mala dať. Vošla som dnu a našla potrebnú veľkosť a išla ich
zaplatiť. Potom som sa pozrela na
hodinky. Bol čas, aby som sa otočila späť. Pomaly som išla k autu.
Keď som došla,
ešte tam nikto nebol. Tak som zatiaľ si sadla na lavičku pri parkovisku a čakala.
Prešlo pár minút a oni ešte nechodili. Vybrala som mobil z kabelky a skontrolovala,
či mi náhodou nevolali. No v tom mi začal zvoniť v ruke. Volal mi
Danny.
„Kde ste? Už
vás tu čakám,“ hneď som sa spýtala.
„Už sme na
ceste. Volám ti, že budeme trocha meškať. Zdržali sme, prepáč,“ povedal.
„To nič. Ale aspoň
si zavolal, tak vás čakám v kaviarni neďaleko,“ pozrela som sa na tú
kaviereň. Nadiktovala som mu názov a potom vypla hovor. Išla som do nej a objednala
si kávu. Ako som ju pomaly popíjala, prišla mi smska. Otvorila som ju.
Ahoj, chýbaš mi. Nejdeš na skype, že by sme volali.
Máš čas? XLiamX.
Ahoj, aj ty mi chýbaš, ale teraz som práve v meste
a čakám na svojho brata s jeho priateľkou. Potom sa ti ozvem. XHannahX,
odpísala
som mu.
Ty máš brata? XLiamX, odpísal mi.
Potom vysvetlím. XHannahX, odpísala som mu a odložila
mobil. Už som videla Dannyho s Debi vchádzať do kaviarne. Dopila som kávu
a prešla k pultu zaplatiť. Potom som zamierila k ním.
„Môžeme ísť?“ spýtala som sa. Prikývli a všetci sme išli k autu.
Nastúpili sme a išli domov.
krásna :) moj ŇuŇi :D a sa mi lúbi, že tie X tak letia :D už sa neviem dočkať ďalšej :)
OdpovedaťOdstrániťkrása :)
OdpovedaťOdstrániť