Tak teraz som sa posnažila, aby toho bolo viac. No stále nie som úplne spokojná. Možno budúcu časť napíšem takú dlhú akú by som chcela.
Ako som prišla domov, hneď som vybehla hore do svojej izby. Vyzula
som si čižmičky a dala dolu bundu a šál. Zapla som notebook a čakala. Keď sa
konečne zapol, ešte som zapla skype.
"Hannah, máš chvíľku čas?" spýtala sa ma Debi, hneď ako
vošla do mojej izby. Otočila som sa k nej.
"Jasne. Potrebuješ niečo?" spýtala sa som sa ju. Práve,
keď išla odpovedať, izbou sa rozoznela skype melódia prichádzajúceho hovoru.
Pozrela som na obrazovku. Svietila tam malá fotka, kde som bola ja a Liam.
Klikla som na ignorovať. Ešte som mu rýchlo napísala : Hneď ti zavolám späť.
Zaujímalo
by ma, kedy si zmenil fotku na túto. No zahnala som tú myšlienku. Otočila som
sa k Debi.
"Mohla si povedať, že čakáš hovor na skype."
"To počká. Zavolám mu neskôr. Deje sa niečo?" hneď som
jej odpovedala.
Chcela som ho vidieť a počuť. Chýbal mi. Aj keď si nechcem
pripustiť, čo k nemu cítim. Vlastne to nechcem dať najavo jemu. Proste sa
nehodíme k sebe. On je slávny spevák a ja zas obyčajná čašníčka v Starbuckse. Ale
nebudem na to myslieť.
" Viem, že som sa dohodla s Dannym, že sa ťa to potom povieme
spolu, ale nedokážem to už vydržať," začala.
"O čo ide?" nechápala som.
"Tak to gratulujem. Teším sa s vami. A kedy plánujete
svadbu?" mala som z nich radosť.
"Aj keď sa dobre nepoznáme, ďakujem, že si mi to povedala.
Veľmi dobrého chlapa si si vybrala," ešte som dodala.
"Celkom som si ťa obľúbila, keď si tu bola naposledy. Si
jediná, ktorá si nemyslí, že som s tvojím bratom len kvôli jeho peniazom. A to
nie slávny, ale len z bohatšej rodiny a ja nie," pokrútila nad tým hlavou.
"Chápem ťa. Viem, že to znie divne, keďže som tiež z bohatšej
rodiny, ale myslím to vážne. Keď sa ti s niečím priznám, nepovieš to nikomu?
Môžem ti veriť?" spýtala som sa ju. Potrebojem sa s niekým porozprávať. S
niekým, kto mi pomôže lepšie pochopiť moje city k Liamovi. O takejto téme sa
nechcem rozprávať s Pezz ani El. A vôbec už nie s Dan, ktorá s ním chodila.
Neviem, či im to môžem povedať alebo ja neviem. Sama sebe nerozumiem.
"Jasné. Mne môžeš veriť. Veď pomaly budeme aj rodina,"
povzbudivo sa na mňa usmiala.
"Ide o jedného chalana, ktorý mi vyznal lásku a ja som mu na
to nevedela povedať, že ja ho tiež ľúbim. Mám ho veľmi rada a možno ho aj tiež
ľúbim, ale neviem, či by som mu to mala priznať. Bojím sa, ako bude reagovať na
to okolie. Stále mám pocit, že ja sa k nemu nehodím, že nepatrím do jeho
sveta... Že sme sa stretli bola úplná náhoda. Ja neviem," priznala som.
"Jasné, že mala. Ak ho tiež ľúbiš tak ako on teba, tak by ťa
nemalo zaujímať, čo si myslí okolie. Ja som tak urobila a oplatilo sa mi to.
Budem sa vydávať za toho najlepšieho muža na svete. Ak sa môžem spýtať, kto to
je?"
"Poznáš skupinu One Direction?" trocha som ešte váhala,
či jej to povedať.
"Áno, poznám. Kto by ich nepoznal?" nechápavo pozrela na
mňa. Určite si myslela, že odbočujem. No súviselo to s tým.
"Keď mi to nechceš povedať, tak dobre. Ale nechápem,
prečo sa ma na nich pýtaš?" ešte dodala.
„Vlastne s jedným z tej skupiny to súvisí. Ja sa totižto
s nimi poznám. A nie len s nimi,“ ujasnila som. Prekvapene či
nechápavo s otvorenými ústami na mňa pozerala. No možno oboje
v jednom. Nevedela som to presne určiť.
„To vážne?“ vypadlo z nej napokon. Len som prikývla.
„Z ktorým to súvisí?“ spýtala sa ma, ako sa jej podarilo prekonať
menší šok, možno prekvapenie.
„Zayn to určite nebude. Ten má Perrie. A ani Louis. Ten chodí
zas s Eleanor. Pri Liamovi neviem. Pri ňom je to také neisté. Ostáva už
len dvaja. Je to Niall alebo žeby Harry?“ hádala. Ani k slovu nenechala sa
dostať.
„No vlastne ani jeden z tých posledných dvoch. A si
fanúšička, keď vieš toľko?“ nadvihli sme obe obočím. Ona kvôli tomu, že to nie
je ani Niall, ani Harry. A ja, že toľko vie o nich.
„Tak ktorý? A aj som,“ vyškerila sa a zaujato pozerala
na mňa. Teraz nevyzerala na to, že má tak ako Danny 25 rokov. Vyzerala ako
nejaká purtiačka, ktorá čaká na to, kedy jej poviete nejaké tajomstvo.
„Liam,“ šepla som a odvrátila pohľad. Pozrela som sa na
notebook, kde svietil Liamov skype. Aj Debi tam pozrela.
„Vtedy ti volal on?“ spýtala sa, ale teraz už normálne. Prikývla
som.
„Na čo čakáš. Zavolaj mu,“ klikla na videohovor a odišla.
Určite si všimla, čo mi odpísal : Dobre,
počkám. Chýbaš mi.
„Ahoj,“ pozdravila som ho.
„Ahoj. Už som si myslel, že si na mňa zabudla,“ zasmial sa.
„Na teba? To nemyslíš vážne. Ako sa dá zabudnúť na slávneho Liama
Payna, keď mi ho pripomína dosť ľudí,“ nevedela som si to odpustiť. Rada ho
naťahujem. Ako gumičku v nohavičkách.
"Hahaha," chcel sa tváriť
urazene, no veľmi mu to nešlo. Vedel, že si ho doťahujem, preto mu aj ťahalo
kútikmi.
"Ale nie. Robila som si len
srandu. Bola u mňa v izbe Debi. Ale už som tu," usmiala som sa naňho.
"Kto je Debi, nejaká tvoja
sestra, o ktorej si mi nepovedala?" ten jeho tón sa mi veľmi nepáčil.
"Nie, to je už snúbenica môjho
brata. Ale mám aj sestre. A nepýtal si sa," musela som sa trocha obhájiť.
Neviem, čo alebo lepšie kto ho naštval, ale nebude si na mne vybíjať zlosť. Aj
mu to dám hneď najavo.
„A neviem, prečo si nahnevaný, ale
nevybíjaj si zlosť na mne. Zavolaj mi, keď sa upokojíš," rýchlo som
dodala. Iba pozeral. Zrušila som hovor, aby vedel, že to myslím vážne. Potom
som zavrela notebook. Zišla dolu do obývačky. Zapla som si televízor a
zapozerala sa do nejakého filmu.
Liam
„A neviem, prečo si nahnevaný, ale
nevybíjaj si zlosť na mne. Zavolaj mi, keď sa upokojíš,“ rýchlo dodala. Ako
obarený som pozeral na ňu, ale nie dlho. Zrušila hovor. Ešte chvíľu som tak
pozeral na obrazovku notebooku. Potom ako mi došlo, ako som sa správal
k nej, som ho zavrel. Chytil som sa za hlavu. V duchu som si nadával,
aký som blbý.
Veľmi ju ľúbim. Ešte stále mi
neodpovedala, že ona je na tom ako. Povedal som jej, že má čas. Nech si to
poriadne pretriedi v hlave. No prešli už november a polovička
decembra a stále nič. Vždy keď to tak nenápadne chcem zistiť, radšej zmení
tému. Som z toho už zúfalý. A preto ma aj všetko tak ľahko rozčúli.
Výnimkou nebolo ani teraz.
Radšej som vstal z postele.
Prezliekol si tepláky za rifle a obliekol si ešte teplý sveter. Zišiel som
dolu a obul si zimné topánky.
„Idem nachvíľu von. Neviem, kedy sa
vrátim,“ zakričal som mame. Zobral som si zimnú bundu a vyšiel.
Prechádzal som sa po miestach, kde som
už dlho nebol a mal som ich veľmi rád. Mal som aj jedno obľúbené,
o ktorom nikto nevedel. Bolo to a aj je to moje tajné miesto, na
premýšľanie.
Hannah
Len tak
som si ležala na gauči a pri tom som pozerala Love and other drugs (Láska
a iné návislosti). Mám rada tento film. Jedla som aj čokoládovú zmrzlinu.
Vôbec som nemala náladu na nikoho. Hlavne nie na tú osobu, ktorá si sadla do
kresla oproti.
Snažila
som sa ju ignorovať, ale po piatich minútach sa to stávalo neznesiteľné.
„Čo chceš?“ spýtala som sa jej.
„Nič, prečo? Mala by som?“ tvárila sa
ako neviniatko, aj keď žiadne nebola.
„Ale chceš. Ináč, by si tu po mne tak
nečumela. Takto už vyklop, nemám na teba náladu,“ posadila som sa
a zmrzlinu položila na stolík. Čakala som, čo z nej vylezie.
„Niečo som počula...“ začala.
„No nenaťahuj to. Vyklop to už
konečne,“ nemala som chuť ju počúvať.
„No dobre, tak v skratke. Moja
malá sestrička sa nám zamilovala do slávnej hviezdičky. No waw.“
Neviem, odkiaľ to mala, ale bolo mi to
aj jedno. Inokedy by som to zahrala do autu, no teraz som nemala na to náladu.
Tak som sa nepokúšala prehovárať ju, o tom, že nemá pravdu. Aj tak by som
sa len ešte viac rozčúlila a vôbec by to nepomohlo.
„Len toľko?“ tvárila som sa znudene.
Ona na mňa pozerala s nadvihnutým obočím.
,,No jasné. Teraz sa tu budeš tváriť,
že o tom už všetci vedie. Že to nie je novinka. Ale neverím ti. Vidím ako sa v
tebe búria všetky bunky od hnevu. No neboj sa. Nechám ti ho. Zmenila som
sa," povedala.
,,Pche. No určite. To ti tak uverím.
Ty sa nikdy nezmeníš! A ja zas nikdy nezabudnem!" posledné dve vety som
vykríkla. Prestal baviť už aj film. Zobrala som si svoju zmrzlinu. Zamierila
som do kuchyne. Na linku som si položila zmrzlinu a išla preštudovať naše
zásoby vína. Zobrala som jednu fľašu s červeným víno. Cestou z kuchyne som si
zobrala svoju zmrzlinu a ešte jeden pohár na víno.
V izbe som zamkla dvere a otvorila
svoj notebook. Zapínať som ho nemusela, keďže som ho nevypla.
Skype som vypla, aby ma nikto
neotravoval a stiahla som si film. Nenávidím horory, ale teraz som
potrebovala niečo také. Keď mám už vypité, tak mi to nevadí. Tak som si stiahla
Lockout (Útek z MS-1). Nie je to úplne že horor, ale nejaký sci-fi triler.
Bolo mi to jedno. Stačilo mi, že sa tam zabíja.
Keď sa film končil, začal mi zvoniť
telefón. Pozrela som kto volá. Na displeji mi ukazovalo Pezz a jej fotku.
„Ahoj,“ zdvihla som.
„Ahoj, moja. Mám pre teba darček na
Vianoce, lenže mám jeden menší problém. Potrebujem tvoju pomoc, aby som ho vedela
vyriešiť,“ spustila.
„Moju pomoc?“ nechápala som. No veď
pravdaže. V tomto blaženom (pripitom) stave mi to pomaly myslelo.
„Hej, tvoju. Potrebovala by som, aby
si mi nadiktovala tvoju adresu v Holandsku. Keď to teraz pošlem, možno to
stihne dôjsť do troch dní. Tak sú u vás Vianoce, či mýlim sa?“
„Jáj, jasné,“ jemne som sa udrela po
čele. Nadiktovala som jej adresu.
„Ďakujem. Dúfam, že do vtedy to dôjde.
Len toľko som potrebovala, ďakujem. Tak maj sa,“ povedala a zložila.
Mobil som vrátila na svoje miesto.
Fľašu som mala už prázdnu. No nechcelo
sa mi ísť pre ďalšiu. Obchádzali ma kvôli nemu aj driemoty. Tak som iba vypla
notebook a preložila ho pod posteľ. Oblečená som hneď aj zaspala.
KDE JE DALSIA CAST?????? :D tá jej sestra je teda riadna svina, som zvedavá či niečo nepodnikne :) tak hurá písat :)
OdpovedaťOdstrániťAj ja sa pýtam so Zuzi :) krásna časť, fakt sa ti podarila a ešte sa mi páči tvoj prístup ku dlhým častiam :) a ešte sa mi páči že to bolo aj z pohľadu Liama :) tak.. teším sa na ďalšiu a dúfam že bude čo najskôr, aj keď chápem že sú dni, keď som rada že napíšem jeden súvislí odstavec -_- preto si to píšem dopredu o pár častí :)
OdpovedaťOdstrániťuž mám absťáka z tohot :D -_-
OdpovedaťOdstrániťAhoj :) dnes som si prečitala tuto poviedku a je úžasna. Mas obrovský talent :) a prosim pridaj cim skor dalsiu cast lebo umrem od zvedavosti :) Maťa
OdpovedaťOdstrániť