Just coincidence or fate 14

Takže konečne nová časť po tak dlhej dobe. Prepáčte, že mi to tak trvalo. Nemala som veľmi nápady a niekedy ani čas na písanie. 

Touto časťou viem, že poteším hlavne dve osoby, ktoré mám rada. Tak dúfam, že vás nesklamem a bude sa vám páčiť časť. :D

Na ďalší deň som sa zobudila na menšiu bolesť hlavy. Zobudilo ma aj to, že som pociťovala Saharu v mojich ústach.

Ako tak sa mi podarilo vyliezť z postele. Zdvihla som prázdnu fľašu od vína a zišla pomaly dolu do kuchyne.

V celom dome bolo ticho. Bola aj tma ešte, tak je určite ešte málo hodín.

Fľašu som odložila tam, kde zvykneme mať prázdne. Potom som si pohľadala aspirín a zapila ho vodou. Vypila som ešte aspoň tri poháre plné s vodou, aby som aspoň trocha utíšila tú hroznú Saharu.

Pozrela som sa na hodinky. Bolo iba pol štvrtej ráno. Tak som si zobrala jednu veľkú fľašu, ale teraz minerálky, a vrátila sa do izby.

Predtým, ako som znova zaspala, som sa ešte poriadne napila minerálky. Zaspať mi netrvalo dlho.

Znova som sa zobudila na to, že mi svieti slnko do očí. Pretrela som si oči a vyliezla z postele. Poriadne som sa napila a zamierila som rovno do kúpeľne a urobila si rannú hygienu.

Keď som po aspoň polhodine vyšla z kúpeľne, obliekla som si tepláky a voľné tričko. Včera som sa ani neprezliekla.

Raňajky prebehli celkom v pokoji. Nikto si nevšimol, že som sa včera opíjala. No aspoň dúfam.

Ostatok dňa tiež prebehol celkom pokojne. Melanie som celý čas ignorovala a vyhýbala som sa jej. Sem tam som si pokecala s Debi. Ale nerozoberali sme týmu „JA A LIAM“, za čo som jej bola nesmierne vďačná. Nemala som náladu na to a ešte stále som si nie istá tým, čo sa to stalo. No nechám to tak na teraz.

Večer som si pozrela film Hangover 2 (Pařba v Bankoku) s Debi a aj s Danny. Dobre sme sa nasmiali pri tom filme.

Ďalší deň prebiehal podobne. Lenže oproti včerajšku som sa nezobudila sa bolesť hlavy a Saharu v ústach.

Ráno som sa zobudila s dobrým pocitom. Dnes sú Vianoce.

Vyliezla som z postele a zamierila do kúpeľne. Urobila som si rannú hygienu. Dala som si aj dlhú sprchu. Potom som sa vrátila späť do izby len v uteráku. V skrini som vylovila čierne legíny a obyčajné voľné tričko. Ešte som si obula papuče. A zišla dolu na raňajky.

Raňajky prebehli celkom pokojne a rýchlo. Deby sa ma spýtala, či by som jej pomohla a oblečením. Ešte sme rozprávili o všeličom.

Po raňajkách som zamierila hneď s Deby do jej a Danyho izby.

S Deby sme sa chvíľu hrabali v jej skrini, pokým sme nevybrali niektoré veci. Potom sme to pokombinovali. Vyskúšala si všetky.

,,Ja si myslím, že najlepšie sú tie ružové šaty a k tomu tie sandále s ihličkovým opätkom a ešte vysiace náušnice," povedala som jej svoj názor.

,,Aj bola mňa to nie je zlé. Dám si to. Ďakujem ti za pomoc," objala ma išla sa do toho prezliecť. Ja som zatiaľ prešla do svojej izby.

Chvíľu som premýšľala, čo si obliecť. Nakoniec som sa rozhodla pre jednoduché jemne modré šaty a k nim strieborné lodičky. Vlasy som nechala voľne padnuté. Nič som s nimi nerobila, iba ich trocha prečesala. Na tvár som si dala jemnú vrstvu make-upu a bielu ceruzku a riasenku na oči. Do uší som si dala malé náušnice. Obyčajne bledomodré kamienky. Ešte na ruku strieborný náramok, ktorý som dostala na osemnáste narodeniny. A bola som hotová.

Pomaly som zišla dolu do haly. Pozrela som sa na hodiny, ktoré sme tam mali zavesené. Ukazovali dvanásť hodín.

Waw, to tak dlho mi trvalo? No aj s pomocou pre Deby, pomyslela som si.

Prešla som do obývačky, kde som našla aj ostatných. No skoro. Ako ináč, Melanie chýbala. Tak som si sadla do voľného kresla a čakala. Zatiaľ som sa začala rozprávať s rodičmi.

Otec má na sebe oblek tak, ako aj Danny. No ten nemá kravatu. Mama má ako zvyčajne bielu blúzku a sako ladené so sukňou.

Po asi pätnástich mimútach si konečne uráčila dôjsť aj Melanie.

"No sláva,' povedala som a vstala z kresla. Aj ostayní vstali. Zamierili sme do jedálne. Všetko už bolo nachystané. Pustili sme sa do jedla. Nie sme veriaci, tak sa nemodlíme pred jedlom. 

Mali sme ako každé Vianoce predjedlo z úhora. Hlavné jedlo bolo pečený králik s brusnicami. Na záver prišiel dezert. Ako dezert bola perníková torta. Veľmi chutná.

 

Keď sme dojedli, prešli sme späť do obývačky. Každý si zobral pohár so šampanským.

Dany sa postavil, aby mohol povedať svoj vianočný príhovor. No niekedy ho prerušil. Pri vchodových dverách sa ozval zvonček.

Zdvihla som sa a išla otvoriť. Na dnes dostalo služobníctvo dovolenku, aby na Vianoce mohli byť so svojou rodinou.

Keď som otvorila dvere, čakal ma menší šok. Vôbec som ich tu nečakala. Predo mnou stálo sedem vysmiatych tvár.

„Kto je to?“ prišla za mnou mama.

„Nestoj tu len tak a pozvi ich ďalej,“ drgla do mňa. Trocha sme ustúpili, aby vedeli vojsť. Zatiaľ všetci prešli z obývačky za nami.

„Veselé Vianoce,“ predrala sa ku mne Pezz a objala ma.

„A vy čo tu?“ čudovala som sa, ale bola som aj zároveň milo prekvapená.

„Myslela som si, že na Vianoce budete s rodinami.“

         „No aj sme boli na štedrý deň, ale teraz sme prišli za tebou,“ usmial sa na mňa Louis.

         „Ďakujem. Je to milé od vás,“ so všetkými som sa objala.

         Zrazu si niekto odkašlal za mnou. Otočila som sa.

         „Mohla by si nás predstaviť, Han,“ povedal Dany. Udrela som sa po čele, že mi to hneď nenapadlo.

         „Takže, toto je Perrie, Eleanor, Louis, Zayn, Niall, Harry a Liam,“ ako som hovorila mená, zároveň som aj na každého z nich ukázala.

         „A toto je moja rodina. Mama, otec, môj brat Daniel a jeho priateľka Debi. No a moja sestra Melanie,“ ukončila som to.

         „Ahoj Harry,“ zvodne pozdravila Melanie Harryho. Iba som pokrútila očami. Na Harrym som zas videla, že sa radšej otočil inam. To mi bolo čudné. No nekomentovala som to a nechala som to tak.

         Všetci sme potom prešli do obývačky. Šampanské sa nalialo do ďalších pohárom a dalo našim hosťom.

         „Už môžeme pokračovať, ale príde ešte niekto ďalší?“ spýtavo zdvihol obočie Dany na mňa.

         „Neviem o nikom,“ mykla som plecami.

         „Tento rok sme sa tu zišli v hojnom počte,“ poznamenal Dany hneď na začiatok príhovoru, na čo sme sa zasmiali.

         „Preto budú aj tohtoročné Vianoce o niečo výnimočné. Nebudem tu rozprávať žiadne dlhé príhovory. Po prvé za to, že sa mi to nechce. Po druhé za to, že sa to určite ani vám nechce počúvať a len by som vás pekne unudil. Takže Veselé Vianoce prajem vám všetkým,“ ukončil to a každý sme si s každým štrngli a popriali Veselé Vianoce.

         Potom sme si každý dávali navzájom darčeky.

         Veľmi pekné veci som podostávala. Od oblečenia po elektroniku. Ešte aj kľúče od auta.

         „To ste nemuseli. Veď aj tak nemám vodičský preukaz. Ale pln

         „Cieľom tých kľúčov od auta je, aby si si konečne urobila už ten vodičský preukaz,“ povedal otec, na čo sme sa aj zasmiali.

         „Stojí vonku, ak si naň zvedavá,“ dodala mama. Hneď som vyskočila na nohy a bežala von. Niektorý išli tiež za mnou.

         Keď som uvidela to auto, ostala som stáť na mieste s otvorenými ústami. Také som vždy chcela.

         „Tak chceš si ho vyskúšať?“ spýtal sa ma otec. Držal kľúče pred mojou tvárou.

         „Rada, ale je tu menší problém,“ priznala som.

         „Nie je. Ja budem šoférovať  a ty si budeš zatiaľ užívať auto,“ povedal Liam a usmial sa na mňa. Prikýval som. Liam zobral kľúče a obaja sme nastúpili.

         Viezli sme sa ani neviem kam. A Liam to určite tiež nevedel. Išli sme kade-tade.

         Zastali sme niekde na odľahlom mieste neďaleko mora. Netuším, ako sme sa tam dostali. Pozrela som na Liama.

         „Chcem sa ti ospravedlniť,“ povedal, ale nepozrel na mňa. Stále hľadel von oknom.

         „Za čo?“ spýtala som sa ho. Rýchlo mi nenapadlo, kvôli čomu sa mi ospravedlňuje.

         „Za to, že som sa správal ako idiot, naposledy, keď sme spolu volali cez skype,“ pozrel na mňa, aby videl, čo urobím.

         „Aha.  No ja som už na to aj zabudla,“ povedala som. Je pravda, že ma to najskôr nahnevalo, ale už dávno ma to prešlo.

         „Žiarlil som a pri tom som nemal ani dôvod na to,“ znova pozeral pred seba. Nič som mu na to nepovedala. Ostala som ticho, pretože vidím n ňom, že bude pokračovať ešte.

         „Ja len... ľúbim ťa a... viem, že som ti povedal, že máš času koľko chceš na uistenie si svojich citov ku mne... ale...“ keď hovoril, pozeral mi do očí.

         Videla som, že sa trápi, aby náhodou nepovedal nejakú blbosť, tak som sa rozhodla mu to trocha pomohla. Pritlačila som svoje pery na tie jeho a tým ho umlčala.

         Najskôr bol z toho trocha prekvapený, ale hneď začal spolupracovať.

         „Aj ja ťa ľúbim,“ priznal som, keď som sa na chvíľu odtiahla od neho. Usmial sa a znova ma pobozkal.