Po nákupoch sme sa spoločne
vybrali do Nando´s, kde sme sa poriadne najedli a odišli. Louis nás
odviezol ku mne domov, a ďalej pokračovali s El vo svojej ceste.
Hneď, ako sme vkročili dnu, sme hodili do obývačky a zvalili sme sa na gauč. Po
pár minútach hladenia na televíziu moje viečka oťaželi, až som zaspala. Ráno som sa zobudila na Liamovy. Bolel ma krk
a vlastne celé telo. Okamžite som vedela, čo spravím. V momente som
sa vybrala smer kúpeľňa, napustila som si vaňu a vliezla som do nej.
Relaxovala som tam asi pol hodinku, ale poviem vám, uvoľnil sa mi každý sval na
tele. Pomaly som vyliezla z vane a odpochodovala som do kuchyni.
Pripravila som i cereálie, ktoré som následne zjedla. O chvíľu na to prišiel do kuchyne aj
Liam. Prekvapivo bol vysmiaty od ucha k uchu. Žeby ho nič po noci strávenej na gauči nebolelo? Nechápala
som tomu.
* *
*
Len tak sedím
na terase, a vychutnávam si teplé ráno, keď zrazu cítim niekoho ruky na
mojich bokoch. Liam. Otočila som sa
k nemu a pobozkala som ho.
„Dobré
ránko.“, privinul si ma k nemu.
„Aj tebe.“,
objala som ho okolo pásu. Spoločne sme si sadli na pohovku a len tak sme
tam sedeli.
„Nad čím
rozmýšľaš?“, spýtal sa ma Liam.
„Nad mamou.
Stále mi to nesedí, že čo tam tak dlho robí. Je to divné, že sa mi ani neozve.“
„Netráp sa.
Uvidíš, že sa všetko vyrieši.“, tuho ma objal.
„Ja viem, ale
neviem, čo od nej čakať.“ Nič mi na to nepovedal, len ma pobozkal na temeno
hlavy, nad čím som sa pousmiala.
„Ľúbim ťa,
vieš to?“
„Viem, aj ja
teba.“ Z našej romantickej chvíľky, nás vyrušil zvoniaci telefón.
„Ty si si
zmenil zvonenie?“, nadvihla som obočie.
„Nie, toto mám
nastavené iba pre manažérov. Takže to musím zodvihnúť.“
„Mmmm“, zamrnčala
som, keď sa odtiahol a bežal dnu po svoj telefón. Po pár dosť dlhých
minútach konečne prišiel.
„Zlato, musím
odísť. Vraj niečo súrne potrebujú vyriešiť. Som zvedavý, čo zas vymysleli.“.
pobozkal ma a odišiel. Ja som vbehla do obývačky, v ktorej som si
pozrela v telke nejaký film. Po dopozeraní, som si išla spraviť niečo
jesť. Zrazu niekto odomkol dvere. Myslela som si, že si Liam zobral moje klúče.
„No čo láska?
Niečo važne?“, spýtala som sa a išla na chodbu. Tam však nebol Liam, ale
moja mama. Wow. Toto som fakt nečakala.
„Ahoj mami“,
pozdravila som sa jej.
„Ahoj
zlatíčko, koho si čakala?“, spýtala sa
ma.
„Uhm,
frajera“, odvetila som. Ešte som jej to nestihla povedať, pretože vždy keď sme
volali a chcela som jej to povedať, zrušila ma s tým, že nemá čas.
„Ty máš
frajera?“, hneď na mňa vybehla.
„Mami, tak za
prvé - nemám 12- a za druhé – ja
som ti to chcela povedať, ale vždy si ma odbila s tým, že nemáš čas.
A čo si tam vlastne tak dlho robila? Veď si povedala, že tam budeš
maximálne dva týždne.“
„Ja viem
zlatko ale nečakala som to. A kto to vlastne je?“
„Volá sa Liam.
Liam Payne.“ , ticho som čakala na jej reakciu, veľmi dobre vedela, kto to je.
Akoby aj nemohla keď som bola ich fanúšička, a už od ich začiatkov som jej
s nimi pílila uši.
„Ten z One
Direction? Z tej skupiny, za ktorej lístok na ich koncert, by si zapredala
aj dušu diablovy?“, zachichotala sa.
„Áno, presne
ten.“
„Zlato, poviem
ti úprimne, myslela som, že si mi to myslela vážne, keď si povedala že máš
chlapca.“
„Čo tým chceš
akože povedať?“, nadvihla som jedno obočie.
„Že si
paranoidná, a s tou závislosťou na nich, by si sa mala krotiť.“, toto
nemohla povedať vážne, však? Moja vlastná matka, si myslí, že predstieram vzťah
s Liamom. Fakt super. Naozaj mi vzrástol adrenalín.
„To nemyslíš
vážne! Ty si myslíš, že som si to vymyslela?“
„Pozri zlatko,
prečo by mal akurát on chodiť s tebou? Veď je to svetoznámi spevák
z najznámejšie skupiny vôbec.“ No tak toto ma položilo. Moja matka takáto
nikdy nebola. Neviem čo sa jej stalo v Amerike, ale dosť ju to zmenilo.
„Neveríš mi?
Fajn.“ Hystericky som sa zasmiala. Aj
tak mi neverí, tak načo sa ju mám snažiť presviedčať. Otočila som sa
a chcela docupitať do mojej izby, ale ona ma zastavila.
„Ann, musím
s tebou hovoriť“
„Mami, ak
chceš hovoriť o mojej takzvanej
platonickej láske, nechaj si to pre seba.“, odfrkla som jej.
„Nie, ide
o niečo iné. Posaď sa prosím.“, ukázalo na stoličku pri stole. Sadla som
si a uprela na ňu pohľad.
„Vieš, do
Ameriky som išla hlavne preto, že sme sa s ockom rozviedli. Vieš, určite
si si všimla, že ocko nechodil domov, aj keď mal voľno. Aj keď tebe tvrdil
niečo iné. Preto som tam bola tak dlho. Dohadovali sme sa na rozvode,
a iba včera nás rozviedli.“, dokončila svoj monológ a ja som na ňu
celý ten čas čumela s otvorenými ústami. Toto nemyslí vážne. Toto ma
vytočilo dvojnásobne.
„A už mám toho
vážne dosť. Nemusíš mi to vysvetľovať ako päť ročnému decku. Stačilo mi, že
otec na mňa sere už od mojich dvanástich. A to vám už naozaj nestojím ani
za jednu poondenú vetu? Nestojím vám ani zato, že by ste mi povedali, že sa
rozvádzate?“, pomaly mi stekali slzy po tvári.
„Ale Ann..“,
nedokončila, lebo som ju prerušila.
„Nie mami, už
mám po krk tých vašich rečí. Ty si myslíš, že som slepá? Naozaj si myslíš, že
som si nevšimla ako ste sa s otcom k sebe správali? Naozaj si
myslíte, že som taká sprostá? A najviac na tom bolí to, že sa ku mne
správate ako k malému decku, a myslíte si, že si nezaslúžim od vás
počuť ani pravdu..“, kričala som po nej. Naozaj som to už nevedela vydržať.
Mala som po krk ich klamstiev a toho, že ma brali ako nejakú bábku, ktorú
si budú medzi sebou prehadzovať, a na môj názor sa ani nespýtajú. Hneď ako
som sa vykričala, som sa zvrtla na päte, zobrala si mobil a vybehla do
mojej izby s plačom. Rýchlo som si obliekla legíny s voľným tričkom
a na nohy som natiahla conversky. Vyletela som z domu a zabuchla
za sebou dvere. Bez jediného slova. Sadla som si do neďalekého parku, pod strom
a plakala som. Keď mi zrazu zazvonil mobil. Pozrela som sa na displej
a rozmazane som videla meno Liam.
Zodvihla som a telefón som si priložila k uchu.
„Áno?“,
zodvihla som s plačom.
„Ahoj láska,
prečo plačeš? Čo sa stalo? Kde si?“
„Prosím, príď
do toho parku blízko môjho domu. Sedím pod stromom.“
„Dobre, počkaj
ma, hneď som tam.“, hneď ako dopovedal, zložil. Snažila som si utrieť slzy, no
z očí sa mi drali ďalšie a ďalšie. Nedalo sa to zastaviť a tak
som nechala slzy stekať po tvári.
„Ann, tak som
sa o teba bál“ , objal ma Liam. Ja som sa k nemu privinula a silno
ho držala. Plakala som mu na ramene, zatiaľ čo on ma hladil po chrbte.
„Čo sa ti
stalo?“, spýtal sa po tichu.
„Mama. Vrátila
sa. A ... a rozviedla sa s otcom.“ , ďalej som plakala. On ma len
ďalej utešoval.
„Neboj sa, to
sa napraví.“, hladkal ma po vlasoch.
„Nie,
nenapraví. Mňa nemrzí ten rozvod, ale to, že sa ku mne chovajú ako
k bábke. Chcú si ma prehadzovať od jedného k druhému. Oni si myslia,
že som to nepochopila už dávno. A nedali si tú námahu, aby mi to
vysvetlili a namiesto toho, mi klamali.“, utrela som si slzy
a postavila som sa.
„Však ma
neopustíš?“, pozrela som sa na Liama uplakaným pohľadom.
„Nikdy.
Počuješ? Nikdy ťa neopustím“, zašepkal mi do ucha a pobozkal ma. Mala som
pocit, že práve on, je jediná osoba, ktorej môžem stopercentne dôverovať.
Milujem ho, a nemienim ho opustiť.
„Mali by sme
ísť, začína byť chladno“, prehovoril.
„Áno, ale
nechcem ísť ku mne domov. Aspoň dnes nie.“
„Fajn, pôjdeme
ku mne.“ Usmial sa a ruka v ruke sme išli k nemu. Po polhodine
sme prišli konečne k nim. Nikto u nich nebol, iba Zayn.
„Ahoj“,
pozdravila som ho.
„Ahojte, stalo
sa ti niečo Ann? Máš uplakané oči.“ Na to, že to je Zayn, je dosť vnímavý.
„To nestojí za
reč“, mávla som nad tým rukou a usmiala sa. On nad tým iba mykol plecami.
„A kde sú
všetci?“, spýtal sa Liam.
„Harry
s Lou sú nezvestný, Niall s Cath stále v Írsku a Louis
s El, išli do Doncasteru.“, vysvetlil.
„Ahá“, dodal
Liam.
„A Pezz?“,
spýtala som sa.
„Každú chvíľu,
by mala prísť“, na tvári sa mu zjavil úsmev.
Na druhý deň
som sa zobudila až okolo obeda. Zišla som dole, kde bola Perrie.
„Ahoj“,
pozdravila som ju.
„Ahoj,
ospalec.“, zasmiala sa.
„Kde sú
chalani?“
„Museli ísť
vraj niečo dôležité vybaviť.“, odvetila. Ďalej som to neriešila a išla som si
zobrať niečo pod zub. V chladničke nebolo vážne nič použiteľné a tak
som si vytiahla dve mrkvy. Sadla som si naspäť ku Pezz a pomaly jedla moju
mrkvu. Bola dobrá. Sladká, nie taká zlá.. bez chuti. Vlastne, nikde kde Louis
bol, nebola zlá mrkva. Asi má dobrého dodávateľa. Po necelej hodine prišli aj
chalani. Pezz z neznámeho dôvodu zatlieskala a usmiala sa ako
slniečko.
„Ann?“,
zakričal za mnou Liam.
„Áno?“,
spýtala som sa.
„Zatvor si
oči.“, zakričal mi.
„Mám.“,
zakričala som, ale mala som ich otvorené.
„Neverím!“,
zakričal späť.
„Perrie?
Môžeš?“, dodal. Perrie sa na mňa hneď vrhla a zakryla mi oči.
„Už môžete.“,
zakričala a počula som ich kroky.
„Mám pre teba
prekvapenie. Otvor oči.“ Hneď som si strhla Pezzine ruky a pozrela sa pred
sebou. Naskytol sa mi pohľad na krásne šteniatko v Liamovom náručí.
„Jéj, ten je
krásny.“ Rozbehla som sa k nim
a vzala som si ho na ruky.
„Ten je môj?“
Liam prikývol a usmial sa.
„Tak, ako sa
bude volať?“, spýtal sa Zayn.
„Lian?“,
navrhla Perrie.
„To nie je zlí
nápad.“ Povedala som.
„Ale to je
skoro ako Liam.“, namietal Liam. „Nechcem sa volať ako pes“, zasmial sa.
„Tak to bude
Hope, keďže to je sučka.“, usmiala som sa a položila som ho na zem. On sa
hneď rozbehol, na čom sme sa zasmiali.
„Ďakujem.“,
objala som Liama a pobozkala som ho.
Ďalší týždeň
prešiel viac-menej nudne. S mamou sme si všetko vysvetlili, dokonca sme sa
dohodli, že mi s otcom kúpia vlastný byt.
Na tom som sa potešila. Dokonca som sa stretla s Elis
a dozvedela som sa, že sa rozišli s Jakeom. Vraj im to neklapalo. Nad tým som sa
zamyslela. Asi to je v Jakeovi. Mne to s ním neklapalo, Elis to
s ním neklapalo. Asi to je len super kamarát. Alebo proste nie je na dlhé vzťahy. To je
teraz jedno. Liam mi povedal, že ku koncu mesiacu, musí odísť s chalanmi
na turné. Nebude doma dva mesiace. Asi to bez neho neprežijem. Ale aspoň
strávim viac času s Elis. Niekedy je dobrá kamarátka lepšia ako všetky
osoby na svete. Tak, aspoň mi pomôže zariadiť môj budúci byt. A možno sa vrátime ku nášmu starému
koníčku – skateboardu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára