Just moment 18

365 dní! Áno. Už je to rok, čo sa s Liamom poznám – to znamená, že o tri dni máme výročie. No smola, znova je na turné, ale sľúbil mi, že si to vynahradíme. Je to neuveriteľné, že sa poznáme už rok. Zdá sa mi, akoby som ho poznala iba mesiac. Nemyslím to tým spôsobom, že sa nepoznáme navzájom,  proste ten čas hrozne rýchlo letí. Za posledný rok sa nič podstatné nezmenilo. S Elis občas vytiahneme skaty a ideme si zajazdiť na rampy. S Elis sme sa opäť zblížili. Možno to je tým, že s ňou, Liamom a chalanmi trávim najviac času. Jake si po rozchode s Elis našiel náhradu, a odvtedy sa s nami nejako často nestretáva. Nemá záujem, a popravde my sa mu do riti pchať nebudeme. Zmenil sa. A to od základov!

Ako každý utorok, ma zobudil budík. Natiahla som sa a vyliezla som z postele. Obliekla som si čierne úzke nohavice, čierne predlžené tričko a na nohy som si natiahla čierne čižmičky po členky.

 Z veľkou nechuťou som odpochodovala  do kúpeľne, jemne som sa namaľovala a vlasy som si vypla do vrkoča.  V kuchyni som do seba narýchlo hodila kúsok koláča a zapila som ho mliekom. Na chodbe som si okolo krku obmotala sivý šál a obliekla som si čierny kožený kabát.  Zobrala som si kabelku, zamkla byt a utekala. Znova meškám. Zastavila som si taxík a nadiktovala som taxikárovi adresu. Ani nie po piatich minútach jazdy mi zazvonil mobil.

„Prosím?“, zodvihla som ho.

„Ann, kde zas trčíš?! Ty si myslíš, že ti to bude takto dlho prechádzať?“, vybehla na mňa Elis.

„Elis, kľud. Už som tu“, podala som taxikárovi peniaze a vystúpila som už pred mne známym miestom. Stála som pred menšou kaviarničkou, kde som s Elis pracovala približne pól roka. Dobre, nebola až taká malá. Vlastne to celkom ani nebola kaviareň.  Bolo to niečo medzi kaviarňou a nejakým pubom a reštauráciou. Cez deň sem ľudia chodili na raňajky, kávu a porozprávať sa so známymi. Večer to tu naopak žilo. Ľudia sa sem chodili zabávať a hlavne piť. Vždy máme s Elis zmeny spolu, začo som nesmierne rada. Máme milú šéfku o pár rokov staršiu ako sme my. Sme celkom dobré kamarátky. Dozvedeli sme sa, že túto kaviareň zdedila po jej strýkovi.

Vošla som dnu, keď som zazrela Elis, ktorá už už mala niečo na jazyku ale rýchlo som ju stopla.

„Aj ja ťa rada vidím. Prepáč, že meškám, ale naozaj som nestíhala“, objala som ju a popri tom som sa obhajovala.

„Fajn, ale naposledy!“, objatie mi opätovala.

„Tak, kde začneme?“, spýtala som sa jej.

„Vlastne, všetko som  už pripravila, takže sa bež prezliecť“, oboznámila ma zo situáciou.

„Ja zatiaľ otvorím“, dodala. V šatni som si zložila vedci a obliekla som si zásteru. Vyšla som von a Elis akurát obsluhovala nejakého pána v obleku.  Hneď som prešla za bar a všetko som pripravila. Elis ku mne dobehla a nadiktovala mi objednávku. Ja som pripravila kávu a podala som ju Elis. Tá mu ju hneď odniesla. Po pár minútach sa to tu začalo napĺňať. Behom hodinky sa to znova vyprázdnilo a my sme čakali kým bude obed. Cez obed znova prišiel dav a tak aj odišiel. Takto to tu bolo stále. Ráno, na obed a hlavne po práci to tu bolo preplnené, inak celý deň nič. Okolo tretej prišla pošta aj s novinami. Elis ju vytriedila a začala čítať noviny.  Ja som si pripravila kávu a pomaly som ju pila. Bola tu hrozná nuda. Je pol piatej a o pol hodinu nám konečne končí zmena. Áno! Vážne, by som robila v inom podniku. Najlepšie v Starbuckse, ale tam to nie je také isté ako tu. Menia tam zamestnancov ako ponožky. Tu som pol roka vkuse, a vôbec nás neplatia zle. Práve naopak. Za mesiac dostanem niečo okolo tisíc libier, pričom robím každý druhý deň. Vlastne sa ani nemám načo sťažovať.  Z môjho popíjania kávy ma vyrušilo Elisine dusenie. Pozrela som sa na ňu, a keď si to všimla skrila si noviny za chrbát.

„Čo ti je?“, spýtala som sa nechápavo.

„Nič.... len....len, že Lady Gaga má oranžové vlasy“, začala koktať. Vedela som, že mi klame. Koktá iba vtedy, keď klame. Poznám ju nejaké tie roky.

„No to chcem vidieť!“, skríkla som a pribehla som k nej.

„Nie Ann, nechceš!“, vykríkla po mne, a ja som jej v očiach zbadala strach. Vážne ma to zarazilo.

Birdy -Skinny Love

„Elis, daj mi tie noviny“, jedna časť mňa mi hovorila, aby som sa tam nepozerala, ale tá druhá bola zvedavejšia. Vytrhla som jej noviny z ruky a otvorila som ich. Pomaly som v nich listovala. Nič zaujímavé. Až kým som to nenašla. Zostala som ako obarená a čítala si text.

„ Novinky! 20-ročný spevák svetoznámej skupiny One Direction bol videný ako sa vášnivo bozkáva s neznámym dievčaťom pred podnikom, kde sa mal konať večierok jeho blízkeho priateľa. Je to nová známosť Liama Payna? Žeby si po dlhom čase našiel svoju spriaznenú dušu? Kto však bolo dievča na fotkách spred pol roka? My to zistíme!“

Pod článkom boli jeho fotky s nejakým dievčaťom, na ktorých sa dosť vášnivo bozkával. Po tvári my stekalo čoraz viac sĺz. Zosunula som sa na zem a rozplakala som sa. Bolo to, akoby vám zapichli do srdca drevený kôl. Bolelo to. Tak strašne to bolelo. Ako mi to mohol urobiť? Po roku? Pre neho to nič neznamenalo? Nestojím mu ani zato, aby mi povedal, že je koniec? Cítim sa hrozne. Prečo to tak bolí keď vám niekto zlomí srdce? Prečo? Stále som plakala a vzlykala.

Elis sa ma snažila utíšiť, no nepodarilo sa jej to. To neskutočné prázdno vo vnútri ma ubíjalo. Po nekonečnej pol hodine plaču nám konečne skončila zmena. Elis ma odviezla domov.

„Nemám ísť s tebou? Ann, naozaj ostanem ak to potrebuješ.“

„Nie, s týmto sa musím vysporiadať sama. Ďakujem ti.“

„Ako chceš, Ann, ale mala by si mu zavolať, aby ti to vysvetlil. Liam taký nie je a ty to vieš.“

„Máš pravdu. Ahoj.“ S plačom som odišla domov a zvalila som sa na posteľ a zaborila som hlavu do vankúša. Nebaví ma to. Stále len plakať a plakať. Preplakala som takto asi tri hodiny. Niečo musím urobiť. Tak som sa rozhodla, že zavolám Liamovi.  Vytiahla som si mobil z vačku a vytočila jeho číslo. Na displeji mi vybehla naša fotka, ako ma zozadu drží za pás a dáva mi pusu  na líce. Spomienky. Prečo tak bolia? Pri tejto mi znova začali tiecť slzy po tvári.

„Ahoj zlatko.“ Zodvihol Liam, ako by sa nič nestalo. Vážne som nevedela čo mám povedať. V hrdle mi narástla obrovská hrča, ktorá mi zabránila zo seba vydať čo i len „a“. V telefóne bolo počuť iba moje vzlyky.

„Zlato si tam? Ty plačeš? Čo sa stalo?“ Počúvala som každé jedno jeho slovo.  Prečo to robí ešte ťažšie ako to je? Prečo to proste zo seba nedostane a nepovie pravdu? Pre mňa by to bolo omnoho jednoduchšie.

„Musíš ma hrozne nenávidieť, však?“ Dostala som zo seba a ironicky som sa zasmiala.

„Čo? Prečo by som ťa mal nenávidieť? O čom to rozprávaš?“

„Prečo to jednoducho zo seba nedostaneš? Prečo mi nepovieš pravdu? Mohol si mi to radšej povedať do očí a nie to všetko robiť takto. Je to také ťažké povedať človeku že ho nemiluješ? Prečo si mi to spravil? Ja som ťa skutočne milovala ale ako vidím ty mňa nie. Si obyčajný hajzel! Nenávidím ťa. Najskôr sa tváriš, že ma miluješ a nakoniec ma takto podrazíš?“ Ten hnev vo mne zvíťazil. Musela som mu to vykričať.  Predsa si zato môže sám. To on ma podviedol, nie ja jeho.

„A vieš čo je na tom najhoršie? To, že som ti všetko uverila. Do posledného slova.“ Stále som plakala a on bol ticho.  To ma neskutočne ubíjalo. Stále bol ticho a nepovedal ani slovo. Znova som sa ironicky zasmiala, pri tom, ako som plakala.

„Toto je fakt skvelé. Tak ty mi nato ani nič nepovieš?“ Utrela som si slzy a čakala či s neho konečne niečo vylezie.

„Zlato ale ja naozaj neviem, o čom to hovoríš.“

„To klamanie ti ide skvelo. Vieš o tom, že ťa fakt neznášam?! Naozaj ťa neznášam. Keď si mi už zlomil srdce, mohol si mi aspoň povedať pravdu. Ale nie, ty naďalej klameš. Zbohom Liam.“

„O č...,“ nedopovedal, vypla som hovor a následne aj mobil.  Oprela som sa o dvere a zviezla sa po nich až dole na zem.  Pritiahla som si nohy ku hrudi a objala som ich rukami. Hlavu som si oprela o kolená a plakala som. Plakala som, až kým som od vyčerpania nezaspala.

Pohľad Liama

Práve som ležal pred televízorom na gauči spolu s Niallom. Chalani si museli ísť niečo vybaviť.  Tak sme s Niallom zabíjali čas pozeraním telky. Išiel tam nejaký program o varení poprípade pečení.  Niall slintal nad koláčmi, čo tam pripravovala tá ženská. Bolo to vtipné ho sledovať, ako mu tečie slina z kútiku úst.

„Na ty prasa. Utri si ústa lebo tu všetko oslintáš.“ Zasmial som sa a podal som mu vreckovku.  V tom mi zazvonil mobil z ktorého hrala skladba Teenage dirtbag od Wheatus. Túto skladbu som mal nastavenú iba pre jedinú osobu – môjho miláčika, Ann. Usmial som sa a zodvihol som telefón.

„Ahoj zlatko.“ Pozdravil som ju. Dlho nepovedala ani jediné slovo. Počul som iba vzlyky a roztrasené dýchanie. Bál som sa o ňu.

„Zlato si tam? Ty plačeš? Čo sa stalo?“ spýtal som sa jej zo strachom v hlase.

 „Musíš ma hrozne nenávidieť, však?“ Dostala zo seba a ironicky sa zasmiala. Vážne ma to dorazilo. O čom to do riti rozpráva?

„Čo? Prečo by som ťa mal nenávidieť? O čom to rozprávaš?“ Nechápal som ju.

„Prečo to jednoducho zo seba nedostaneš? Prečo mi nepovieš pravdu? Mohol si mi to radšej povedať do očí a nie to všetko robiť takto. Je to také ťažké povedať človeku že ho nemiluješ? Prečo si mi to spravil? Ja som ťa skutočne milovala ale ako vidím ty mňa nie. Si obyčajný hajzel! Nenávidím ťa. Najskôr sa tváriš, že ma miluješ a nakoniec ma takto podrazíš?“ Začala kričať do telefónu a ja som počúval každé jej slovo a vedel som, že to myslí naozaj vážne. Po tomto som sa nezmohol ani na slovo. Bolo hrozné počuť takéto slová od niekoho, koho milujete.

„A vieš čo je na tom najhoršie? To, že som ti všetko uverila. Do posledného slova.“

 „Toto je fakt skvelé. Tak ty mi nato ani nič nepovieš?“ Zasmrkala a čakala, čo jej na to poviem.

„Zlato ale ja naozaj neviem, o čom to hovoríš.“ Konečne som sa zmohol na jedinú krátku vetu.

„To klamanie ti ide skvelo. Vieš o tom, že ťa fakt neznášam?! Naozaj ťa nenávidím. Keď si mi už zlomil srdce, mohol si mi aspoň povedať pravdu. Ale nie, ty naďalej klameš. Zbohom Liam.“ Tieto slová, sa mi vrili pod kožu a zlomili mi srdce. Po tvári mi stiekla slza a padla na studenú podlahu. Bolelo to. Tiež by nie, keď vám povie človek ktorého milujete povie, že vás neznáša.

„O č...,“ nedopovedal som, lebo zložila telefón. Ja som hodil mobil na gauč vedľa Nialla, ktorý má pozoroval. Chytil som prvé čo mi vošlo pod ruku a hodil som to o zem. Schytala to váza s kvetmi, ktorá bola na stole.  Dopadla na zem a roztrieštila sa na malé kúsky. Voda z vázy sa rozliala po podlahe.

„Čo sa stalo Liam?“ Spýtal sa ma Niall. Hneď mi preletel v hlave celý rozhovor s Ann.

„Hej Li.“ Povedal a postavil sa predo mňa. Po tvári mi stiekla slza a za ňou ďalšia a ďalšia. Takto ma volal iba on a Ann. Prešiel som ku gauču a sadol som si naň. Niall si sadol hneď vedľa mňa a pozrel sa na mňa.

„Ona... Ona.. ja neviem čo sa stalo.“

„Hej pokoj. Povedz mi kto ti volal a čo ti povedal. A hlavne sa upokoj.“ Všetko som mu povedal a on upriamil svoj pohľad na stenu. Každý sme boli myšlienkami inde.

„Musela mať nato dôvod. Niekto jej musel niečo nahovoriť. Aj ja a aj ty vieme, že by Ann neklamala.“ Prehovoril po chvíli.

„Ja viem, ale nič som nespravil. Ale tým čo mi povedala, mi naozaj zlomila srdce.“ Znova mi tiekli slzy.

„Pokoj. Neplač ono sa to vysvetlí, neboj sa. Skús jej zavolať.“ Potľapkal ma po pleci. Zobral som mobil do ruky a vytočil jej číslo. Mala ho vypnutý. 

„Je vypnutá.“

„Nevadí, skúsiš to neskôr.“ Upokojoval ma Niall. Som rád, že práve on tu je so mnou.  Myslím, že chalani by ma nepochopili tak ako on. Niall naozaj vedel poradiť v týchto veciach. 

Asi po pol hodine rozprávania sa s Niallom prišli chalani.

„Brácho, na toto by si sa mal pozrieť.“ Zakričal z chodby Harry.

„Na čo?“ spýtal som sa keď už bol v izbe aj s chalanmi.