No interest

Prepáčte, že som dlho nič nepridala, ale nejak mi to teraz nevychádza a nemám žiadne nápady. Ale dobrá správa je, že sa mi podarilo dopísať aspoň túto jednodielovku. Pokúsim sa čo najskôr dopísať novú časť k príbehu , potom uvidíte ku ktorému, ale nič nesľubujem.

Vstávam z gauča a mierim k vchodovým dverám. Ako idem, úplne ignorujem, že Jack kričí za mnou. Je mi to jedno. Nemám záujem. Pokojne si pokračujem v ceste. No on pribehne ku mne a chytá ma za ruku.

„No tak, Nina. Nechaj ma ti to vysvetliť. Prosím,“ prosil ma, ale mňa neprehovorí. Vytrhávam si svoju ruku z jeho zovretia a idem ďalej. Otváram dvere a vychádzam von. Mierim ani sama neviem kam. Len nech tam nie je on.

Už nemám záujem ho počúvať. Nemám záujem ho vidieť. Dokonca nemám záujem už ani oňho. Nebudem tolerovať to, čo robí. A aj mi s tým, čo urobil, veľmi ublížil.

Nastupujem do autobusu, ktorý sa pomaly chystá odísť. Ako vojdem, zatvárajú sa za mnou dvere. Kupujem si lístok a potom idem úplne dozadu. Usadím sa na voľnom mieste a pozerám sa von oknom. Vidím Jacka, ako beží pri autobuse. Je mi to ukradnuté. Vo vrecku džínsov mi vibruje mobil. Vyberám ho odtiaľ a ruším hovor. Vypínam si zvonenie a dávam ho naspäť.

Počas celej cesty sledujem cestu vonku. Hlavu mám úplne prázdnu. Nepremýšľam nad ničím. Nemám záujem ani premýšľať o niečom.

Z autobusu vystupujem až na poslednej zastávke. Niekde na opačnej strane mesta. Nepoznám to tu veľmi, tak sa len tak prechádzam. Nemám chuť nič robiť a s nikým sa rozprávať.

Natrafím na nejaký park. Chvíľu sa v ňom prechádzam.
Keď už ma to nebaví, sadám si na voľnú lavičku. Vyberám si mobil. Hneď vidím najmenej dvadsať neprijatých hovorov a desať správ od Jacka. Všetky vymazávam. Otváram si novú správu a píšem : Nevolaj mi, nepíš mi. Neskúšaj sa mi nijako kontaktovať, pretože ja ťa už nikdy nechcem vidieť. A dúfam, že chápeš, že to znamená rozchod. XNinaX. A odoslať. Ešte chvíľu sedím na lavičke a len tak pozorujem ľudí.

Jeden chalan si trocha pritiahol k sebe moju pozornosť. Nevie o tom a je to aj dobre. Aspoň si ho môžem prehliadnuť. Má hnedé kučeravé vlasy, slnečné okuliare na očiach. Má tmavomodré tričko s potlačou, tmavé džínsy, a biele tenisky, ktoré sú asi značky converse.

Pohľadom sa vraciam späť k jeho tvári. Hlavu má otočenú niekam mojim smerom. Radšej odvraciam pohľad niekam inam. Môže byť, že nie na mňa pozeral, ale na niekoho za mnou. No pre istotu. Nepotrebujem upriamiť jeho pozornosť na mňa. Pred chvíľou som sa rozišla s jedným hajzlom. Nepotrebujem, aby ma otravoval hneď ďalší.

Zatváram oči a tvár nastavujem slnku. Je pekné počasie konečne, tak čo to nevyužiť.

Harry

Len tak sa prechádzam v parku. Užívam si pekné počasie. Nie často sa naskytne takéto príjemné slnečné.

Chcem si trocha oddýchnuť od toľkého ruchu. Bolí ma z neho už hlava. Čiže hneď ako nám Paul oznámil, že máme deá voľna, využil som to. Zamieril som do blízkeho parku.

Cestou ma zastavilo niekoľko fanúšičiek,ktoré chceli podpis a aj sa so mnou odfotiť. Vyhovel som im.

Teraz som tu a obzerám sa, či náhodou nenájdem voľnú lavičku. Ale mám smolu. Je tu pekne plno.

Zrazu však pocítim niečí pohľad na sebe. Otáčam tvár tým smerom.

Pozerám sa na jedno dievča. Má krátke ryšavé vlasy. Oblečené má sivé rifle a biele voľné tielko s nejakým farebným nápisom. Ešte má biele tenisky. To je všetko, čo odtiaľto vidím.

Hneď ako si všíma môj pohľad, odvracia pohľad inam. Tak toto sa mi nezvykne stávať. Inokedy a pri niekom inom mo by to bolo jedno a išiel by som ďalej, no ona ma niečim zaujala. Preto aj idem k nej.

,,Je tu voľné?" pýtam sa ju hneď, ako som zastavujem pri nej. Trocha ňou myklo, akoby sa zľakla a otvára oči. Teraz na chvíľu môžem vidieť, že má podobne zelené oči.

,,Prepáč, naplašil som ťa?" hneď sa ju aj pýtam. Pokrúti hlavu a znova obracia tvár k slnku.  Ignoruje ma. Vidno to.

Sadám si však na lavičku vedľa nej. Chvíľu len tak sedím a snažím sa ju nenápadne premerať si pohľad.

No asi nie som veľmi nenápadný, keďže pozerá na mňa s prižmúrenými očami. Mal by som niečo povedať, ale nič mi nenapadá.

,,Ja som Harry," podávam jej ruku a žiarivo sa na ňu usmievam. No ona iba mykne plecami, že jej to jedno a vstáva z lavičky. Odchádza preč. Som z tohto šokovaný. Nemám slov. Toto sa mi ešte nestalo.

Radšej vstávam z lavičky a smerujem späť. Cítim sa ako obarený.

Nina

Vstávam a odchádzam od neho. Viem, že je to nezdvorilé odo mňa. No je mi to jedno. Keď nepochopil na prvýkrát, že nemám záujem o rozhovor a o nič iné, tak dúfam, že to teraz chápe.

Radšej nemyslím naňho a idem si ďalej. Pre mňa neznámo kam.

Pomaly sa začína stmievať. No mne je to jedno. Domov aj tak nechcem ísť. Viem, čo ma tam určite čaká. Alebo skôr kto.

Pomyslenie na Jacka so mnou nič nerobí. Nevyvoláva to vo mne žiadne city. A to ešte včera som zasnene pozerala pred seba kvôli nemu.

Pred sebou vidím veľký svetelný nápis Rockwell. Vošla som do toho podniku.

Sadám si pri bare. Objednávam si veľkú kofolu. Nemám v pláne piť. Veď aj načo. K ničomu by mi to aj tak nebolo. Len by som sa opila a kto vie, kde by som skončila. A v akom stave. Toto mi až tak jedno nie je.

Popíjam si pomaly kofolu a sledujem ľudí okolo seba. Je tu už celkom plno.

Keď už som dopila kofolu, idem medzi ľudí tancovať. Nudí ma už ich len sledovať. Vrtím sa v rytme hudby. Úplne sa tomu oddávam. Cítim sa byť slobodná, ale iba do chvíle, pokým ma niekto nechutá za boky. Zastavujem a jeho ruky odtláčam od seba.

Otáčam sa a mierim späť k bare. Sadám si na rovnaké miesto, kde som sedela aj predtým. Teraz si však neobjednávam kofolu. Mám chuť na niečo alkoholickejšie. Preto si objednávam malé pivo desinku.

Rozmýšľam, že už by som mala ísť. Pomaly sa to začína zvrhávať. Takže dopíjam pivo a platím svoj účet. Vstávam zo stoličky. Mierim k východu. No nedostávam k cieľu.

,,Kamže, kam, cicuška," chytá ma za boky nejaký chlap. Je vidieť, že už toho má dosť v sebe.

,,Nechaj ma na pokoji," odstrkávam ho od seba. Dúfam aj, že ma nechá na pokoji, aj keď tuším, že sa tak nestane.

,,Ale nie. Poď si so mnou zatancovať," nečaká na moju odpoveď a hneď ma ťahá na tanečný parket. Celý čas sa snažím vytrhnúť svoju ruku z jeho zovretia. No neúspešne. Som príliš slabá oproti nemu. Nezostáva mi nič iné, iba to pretrpieť.

Na parkete ma konečne púšťa. Vidím v tom šancu na útek, no tá sa behom sekundy vytráca.

Ten odporne slizký chlap ma chytá za boky a pritláča k sebe. Rukami mi blúdi po tele.

Hneď mi nabieha husia koža po celom tele, ale nie od vzrušenia. Skôr z odporu a trocha aj strachu. Bojím sa.

,,Spolupracuj," zavrčí mi do ucha s tým jeho slizským hlasom. Stria sa ma. Bojím sa, ale nemám v úmysle spolupracovať.

Po pár minútach ho to prestáva baviť a ťahá ma tentoraz k baru.

,,Čo si dáš?" pýta sa ma.

,,Nič nechcem od teba. Iba nech mi dáš pokoj," zavrčím mu do tváre. Jeho to asi rozčúlilo a ťahá ma niekam preč. Na opačný koniec. Vyzerá to na zadný východ.

Snažím sa vyslobodiť a celý čas ho brzdím. No až kým mi nestrelí facku.

Boľavé miesto si hneď pritláčam ruku. Určite tam mám pekný červený otlačok jeho ruky. Veľmi to štípe.

Otvára dvere a ťahá ma von. Hneď ma aj pritláča k stene. Snaží sa mi vyhrnúť tričko, ale ja mu v tom bránim. Preto získavam ďalšiu facku, ale táto je o niečo silnejšia. Z nosa sa mi spúšťa krv a z očí mi tečú prúdom slzy.

Zatváram oči a prestávam sa brániť. Nechávam svoje telo napospas osudu. Nemám už viac síl sa brániť.

Zrazu však necítim žiadny dotyk, iba chlad. Bojím sa otvoriť oči, ale som aj zvedavá, čo ss deje. Tak sa premôžem a pootváram oči.

Neverím tomu, čo vidím. Preto zatváram a znova otváram oči. Ale teraz už úplne.

Vidím, ako ten slizák leží na zeme stianhutý do klpka. A ešte jedného chlapa, ktorý nad ním stojí. Stojí chrbtom ku mne, tak neviem, ako vyzerá. Viem rozlíšiť len toľko, že má kučeravé vlasy a je vysoký.

Otáča sa však ku mne. Ani teraz mu však nevidím do tváre. Svetloá za sebou tak na mňa dopadá aj jeho tieň.

,,Si v poriadku?" pýta sa ma a zohýňa sa ku mne, aby lepšie videl na mňa. Krútim hlavou na znak nesúhlasu.

Naťahuje ruku ku mne, ale ja sa hneď uhýbam. Strach ma ešte vždy neopustil.

,,Nemusíš sa ma báť. Chcem ti pomôcť," prihovára sa mi milým hlasom. Potom si všíma krv, ktorá mi tiečie z nosu. Z vrecka asi džínsov vyberá vreckovku a podáva mi ju.

Beriem si od neho ponúkanú vreckovku a hneď si utieram nos. Snažím sa aj zastaviť krvácanie. Po chvíle sa mi to podarí.

 Striasam sa však od zimy. Ani som si nevšimla, kedy mi ten hnusák roztrhol tričko.

Neznámy si všíma, že sa začínam triasť od zimy a vyzlieka si sako. Potom mi ho prehadzuje cez plecia. Priťahujem si ho viac k telu.

,,Poď. Tu nemôžeš ostať. Len prechladneš," vstáva a podáva mi ruku. Ja iba pozerám na jeho ponúkanú ruku. Rozmýšľam, či mu môžem veriť. Či toto nebola iba pretvárka.

,,Nemusíš sa ma báť. Neublížim ti. Mne môžeš veriť. Sľubujem, že sa ti nič už nestane," hovorí, hneď ako si všíma, že váham.

Nevidím mu do tváre, tak neviem, či to myslí vážne. Neostáva mi však nič iné, iba mu veriť. Keďže chcem ísť domov.

Vystieram ruku k tej jeho a chytám ju. Vyťahu je ma na nohy.

,,Ďakujem," ďakujem mu a objímam.

,,Nemáš za čo. A mohol by som sa ťa na niečo?" Prikyvujem.

,,Dáš mi šancu?" pýta sa ma a posúvs sa tak, aby som mu  videla do tváre. Otváram ústa a rozmýšľam, či je to ten chalan z parku, ktorého som tak ignorovala. Ako si ho lepšie prezerám, zisťujem, že je.

,,Som Nina," podávam mu ruku. On sa iba usmeje a ruku prijíma.

,,Ja Harry."