Dnes bol deň taký istý ako každý iný. Zbehla som si
pod sprchu, potom sa prezliekla, najedla a vydala do práce. Pracujem v malej kaviarne pri parku. Je to rodinný podnik. Od kedy som úspešne zmaturovala, tak tam pracujem aj s mojou staršou sestrou Sarou. Je odo mňa o štyri roky staršia. Dnes je piatok, čiže bude kopa práce. Každý piatok tu je veľmi rušno. Keď som si vyberala kľúče z kabelky, začal mi vyzváňať mobil.
"Ahoj sestrička, nevadilo by ti, keby dnes neprídem?" hneď to vyvalila na mňa Sara.
"Vieš, že vadilo. V piatok máme najviac ľudí," kričala som do mobilu. Pár ľudí, ktorí išli okolo, si ma nechápavo premerali pohľadom.
"Prosím, ja ti to vynahradím. Max má narodeniny," prosíkala. Vzdychla som si a povedala : "No dobre. Ale naposledy." Zrušila som hovor a konečne odomkla dvere.
Neskôr
"Ďakujem za návštevu. Príďte znova." Odišiel posledný zákazník. Poumývala som tanieriky, poháre a ostatné. Poupratovala som stoly a išla sa prezliecť. Povypínala svetlá, a keď už som si hľadala kľúče, započula som v diaľke krik a pišťanie. Zrazu niekto vybehol z uličky a vrazil do mňa. Pozrela som sa na tú osobu. Zdala sa mi povedomá, ale nenapadne ma odkiaľ.
"Pustíš ma prosím dnu? Len dokým nezmiznú," opýtal sa ma a pri tom ukázal na uličku, odkiaľ sa ozýval krik. Prikývla som a otvorila dvere. Našťastie som ich ešte predtým nestihla zamknúť. Za nami som rýchlo zavrela dvere.
"Dúfam, že si žiadna nevšimla, že som tu," snažil sa pravidelnejšie začať dýchať. Určite bežal dosť veľa.
"Čo ťa naháňajý bývalky?" zavtipkovala som. Pozrel na mňa pohľadom ´to si snáď robíš srandu´.
"Len som žartovala," zdvihla som ruky v geste ´ja nič, ja muzikant´.
"Videla som ho ísť do tej kaviarne," kričala nejaká baba vonku.
"Do riti. A predsa si to všimli," zdal sa mi, že začína panikáriť. Všimla som si aj prečo. Na oknách nemáme žalúzie ani závesy. Dalo sa vidieť dnu, aj keď je tma. No vlastne vonku ešte nebola veľmi tma. Zbehla som k dverám, ktoré som rýchlo zamkla, a potom som chytila toho chalana za ruku a ťahala dozadu do šatne. Nepotrebujem, aby sa mi sem dostala banda dievčat a zdemolovali mi to tu.
"Tie tak skoro neodídu, však?" spýtavo som naňho pozrela. Prikývol a posadil sa na gauč oproti.
"Ako dlho tu budú?" Mykol plecami a tým mi naznačil, že nevie. Strašná smola, že nemáme žiadny zadný východ.
"Dáš si kávu alebo niečo?"
"Prosím ťa tú kávu." Otočila som sa, že mu ju pôjdem pripraviť, keď ma stopol : "A kde to som?"
"V kaviarni Sweet Dream na ulici Cleveland Gardens, oproti je park Cleveland Square." Odišla som do kuchynky, že mu pripravím kávu, keď som si spomenula, že som sa ho nespýtala, aký by chcel kávu. Tak som sa vrátila. S niekým práve volal. Nenápadne som si ho prezrela. Má krátke hnedé vlasy, ktoré sú asi vyfúkané hore. Pásikavé tričko, červené rifle a čierne číňany.
"... ešte sa nejakú dobu zdržím. Tie fanúšičky ma obkľúčili... Nie, neuniesli ma... som nejakej kaviarni Sweet Dream aj s jednou milou babou... Nie, nevypýtam ti jej číslo. Len povedz Paulovi, že to dnes už nestihnem,"dovolal a pozrel sa mojim smerom.
"Zabudla som sa ťa opýtať, že akú kávu chceš?"
"To mi je jedno. Akú spravíš, taká bude," usmial sa na mňa.
"Môže byť nesca?" spýtala som sa ho. Prikývol. Znova som sa otočila a zamierila do kuchynky. Dala som variť vodu a do šálky nasypala jeden sáčok s kávou. Šálku som potom položila na malý tanierik na tácku. Položila som ku tomu ešte malú lyžičku, mlieko, cukor a potom kávu zaliala. Zobrala som mu to do šatne, ktorá slúži aj ako oddychová miestnosť. Položila som to pred neho na malý stolík a sadala si na stoličku kúsok odtiaľ. Chvíľu bolo ticho, ktoré nakoniec on prerušil : "Môžem sa ťa opýtať na tvoje meno??
"Volám sa Rebecca White, ale priatelia ma zvyknú volať jednoducho Becca." Znova nastalo ticho, ktoré som prerušila tentoraz ja : "Môžem sa spýtať teraz ja teba niečo?" Prikývol.
"Tie dievčatá ťa prečo naháňali?"
"No, pretože ony sú fanúšičky, čo ony robia vždy." Fanúšičky? Čo je slávny?
"Si nejaká celebrita alebo čo? Keď hovoríš, že sú to fanúšičky?"
"Ty ma vážne nepoznáš?" Pokrútila som hlavou. Neviem identifikovať ako sa tváry. Žeby nechápavo? Či prekvapene?
"Som Louis Tomlinson, spievam v skupine One Direction ešte so štyrmi ďalšími chalanmi," vysvetlil mi.
"Kebyže pred obchodom nestojí banda vreštiacich dievčat, tak by som si aj pomyslela, že si zo mňa robíš srandu." One Direction. Ten názov mi je odniekiaľ známy. Potom mi to došlo.
"Moja sestra je tiež vaša fanúšička," povedala som mu.
"Podľa toho, že si nevedela kto som, usudzujem, že ty ňou nie si," už dopíjal kávu. Keď dopil kávu, zobrala som tácku aj s ostatným do kuchynky, umyla to a odložila. Potom sa išla pozrieť, či ešte sú tam tie strelené baby. Našťastie tam už neboli. Vrátila som sa do šatne povedať Louisovi dobrú správu.
"Louis, už sú konečne preč."
"Super, už som sa bál, že dnes sa nedostanem domov," je vidieť, že sa mu páči dobrá správa.
"A ozaj. Skoro som zabudol. Čo som dlžný?" Nechápala som, čo má na mysli. Nechápavo som aj pozrela naňho.
"Tá káva..." asi chcel povedať viac, ale ja som mu skočila do reči : "Nič mi nie si dlžný."
"Ale som. A keď nič také, tak poď niekam so mnou von." Hneď som neodpovedala.
"Pozvanie na rande od celebrity sa neodmieta," ešte dodal.
"No tak dobre," súhlasila som, "ale chcem sa ísť domov umyť a prezliecť."
"Okej. Poď, zoberiem ťa domov a o hodinku sa môžem vrátiť po teba." Prikývla som. Zamkla som obchod a mohli sme ísť. Parkoval o pár ulíc ďalej. Doma som sa pozrela na hodinky pred tým, ako som zbehla pod sprchu. Aspoň hodinku a pól sme tam boli. Obliekla som si bledé rifle, ružové tielko, rifľovú bundu a obula si ružové topánky na opätkoch. Na tvár jemne make-up a oči prešla špirálov. Stihla som to v rekordnom čase. O pár minút prišiel Louis. Zobral ma do nejakej reštaurácie, kde bola aj terasa, tak vzačie s pekným výhľadom. Objednali sme si a potom rozprávali. Porozprávala som mu nejaké veci o sebe a potom povedal niečo o sebe. Niektoré veci, ktoré by som vedela, keby som bola fanúšička a ešte niečo o čom ony nevedia. Keď sme dojedli, zaplatili sme alebo skôr Louis platil. Mne to zakázal, pretože lebo on pozýval. Ešte sme sa poprechádzali v parku, kde sme sa tiež rozprávali. Potom ma zobral domov.
"Takže, sme tu." Zastavil pred činžákom.
"Ďakujem za príjemný večer," poďakovala som a dala mu pusu na líce.
"Aj ja ďakujem a zajtra máš čas? Chcel by som ťa pozvať na obed."
"Zajtra robím od druhej poobede. Rada pôjdem," povedala som mu, keď už som chcela vystúpiť, zastavil ma. Pozrela som naňho a chcela sa opýtať, či niečo chcel ešte povedať, keď ma pobozkal na pery. Nebol to obyčajný bozk. Po pár minútach, keď som už potrebovala sa nadýchnuť, som sa odtiahla. Popriala som mu dobrú noc a odišla domov. Veľmi sa teším na zajtrašok.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára