Just moment 26

Z pohľadu Liama

Počul som jemné šepkanie okolo mňa, no tie hlasy som nemohol nikam zaradiť a navyše ma hrozne bolela hlava. S námahou som otvoril oči, ktoré som vzápätí aj zavrel, pretože do nich vrazilo silné svetlo. Ten smrad, svetlá, neznáma posteľ. Nemocnica. Z určitého dôvodu, som si nevedel spomenúť, prečo som tu. Pomaly a opatrne som otvoril oči. Predo mnou sa skláňala veľká kučeravá hlava a vedľa nej človek v bielom plášti. Predpokladám, doktor.

„Dobrý deň. Som doktor Lewis. Musím vám položiť pár otázok. Môžeme začať?“ spýtal sa doktor. Ja som len prikývol na znak súhlasu.

„Takže po prvé, aké je vaše meno?“ Pravdivo som mu odpovedal, na otázky ktoré mi pokladal. Samé zbytočnosti. Nepovažoval som to za niečo dôležité.

„Tak a teraz prejdeme k tej nehode. Ako sa to stalo?“ Počkať, čo povedal? Nehode? Aká  nehoda? O čom to hovorí?

„Prepáčte, ale asi vám nerozumiem,“ pokrútil som hlavu.

„Takže si na to nespomínate?“ Uistil sa doktor.

„Nie, netuším, o čom hovoríte.“

„Tak tomu necháme čas. Prídem vás pozrieť zajtra. Hlavne sa nesnažte na niečo si spomenúť. Nechajte tomu voľný priestor,“ dohovoril a odišiel. Svoj pohľad som upriamil na neznámeho chlapca v mojej izbe. Bol vysoký, mal prenikavo smaragdové oči a kučeravé vlasy. Nechápavo som na neho hľadel, až kým si to nevšimol.

„Čo tak na mňa pozeráš. Nechci mi povedať, že si nepamätáš ani na mňa,“ zasmial sa, no mne to veľmi vtipné nepripadalo. Naozaj som nevedel kto to je. V podstate som vedel všetko ohľadom mňa ale na nikoho iného som si nepamätal. Ani na rodinu, kamarátov – predpokladám, že on je jeden z nich – a ani na priateľku. Ak nejakú mám. Chlapec v bielom tričku, na mňa upriamil zrak a vážne sa na mňa pozrel. Chvíľu na mňa hľadel, potom pokrčil nosom, zamračil sa a pokrútil hlavou.

„Liam, si mi ako brat, to nemôžeš myslieť, že si na mňa nepamätáš,“ rozhadzoval rukami a zatínal päste. Potom som iba pokrútil hlavou a jednoducho odvetil „Prepáč..“ Po chvíli päste uvoľnil, pozrel sa na mňa zdrvujúcim pohľadom.

„Prisahám, že ten čo vám toto urobil, za to zaplatí,“ pokýval hlavou a zadíval sa na svoje topánky. Pozeral som sa na neho a zazrel, ako mu kvapka slzy dopadla na čierne topánky.

„Ako to myslíš, že vám?“

„Predsa tebe a Annie. Samozrejme aj taxikárovi.“ Jemne si postrapatil vlasy a utrel si svoje uplakané oči.

„Kto je Annie?“ Pozrel som sa na neho.

„Fakt si nič nepamätáš?“ Spýtal sa a keď som kýval hlavou do strán mu stiekla ďalšia slza po tvári.

„Je to tvoja priateľka. Asi pred dvomi mesiacmi ste sa rozišli, kvôli tomu že si bol na titulnej stránke nejakého časopisu, a bola tam tvoja fotka, na ktorej sa na teba lepilo nejaké dievča. Ann to samozrejme videla, nenechala si to vysvetliť a rozišli ste sa. Potom sa presťahovala a ty si nevedel kam, no aj tak si ju hľadal. Potom ti však zavolal Jay – tvoj kamarát, ako si tvrdil- a prišiel si za ním sem, do Cambridge. A sem nám zavolali, že si havaroval aj s Annie. Nabúralo do vás auto.“ Nechápavo som spracovával informácie, ktoré zo seba chrlil.

„A prečo som bol v novinách?“ Spýtal som sa po dlhšej dobe.

„Uhm.. No vieš, si svetová celebrita. So mnou, Zaynom, Louisom a samozrejme s naším Írom, Niallom tvoríme skupinu. One direction. Stále si na nič nespomínaš?“

„Nie, možno keby mi povieš tvoje meno?!“ Nadvihol som obočie a usmial som sa na... „Harry.“ ...na Harryho.

„Takže ja som vlastne popová hviezda a ani o tom neviem? To je fakt smiešne,“ prehodil som zúfalo pár slov.

„To je,“ zasmial sa s jeho chrapľavým hlasom.

„Liam, ja pôjdem. Musím zavolať chalanom. Manažment dovolil iba mne, aby som za tebou prišiel. Takže keď niečo budeš potrebovať, zavolaj. Mobil máš na stolíku. Zajtra prídem. Ahoj!“ Zamával mi, usmial sa a odišiel. Cítil som, že to je fajn chlapec, a môžem mu veriť. Nad rozmýšľaním, ako si spomenúť som zaspal.

      *                         *                         *                        *                       

Počúval som pesničky v rádií a pozeral sa na stenu. Hmkal som si melódiu nejakej pesničky ktorá práve hrala. 

„Tak, a teraz tú máme pesničku, z nového albumu One direction! Over again!“ Z rádia vychádzal priam až piskľavý hlas nejakej ženskej. To asi bude naša pieseň, pomyslel som si. Vlastne som ani nevedel, koho tým „Naša“ myslím. Pamätal som si iba Harryho, ktorý tu bol včera, aj predvčerom a aj dva dni pred tým. Áno, som tu už štyri dni a na nič si nepamätám. Vlastne, si pamätám iba to, čo mi povedal on. Z rádia sa začali predierať tóny piesni. Hlboko som sa do nej započúval a v hlave si premietal text. A zrazu som si začal spievať. V hlave mi počas pár sekúnd prebehol celý môj život. Spomenul som si. Vďaka jedinej piesni. V tom do dverí vstúpil Harry. Vyskočil som z posteli a objal som ho.

„Harry! Spomenul som si. Na všetko!“

„Naozaj?“ Spýtal sa s úsmevom od ucha k uchu. Ja som pokýval hlavou.

„To je skvelé, takže si pamätáš aj na tú haváriu?“ Vlastne, tá havária!

„Bože, čo je s Annie?“ Harry sa na mňa pozrel srdcervúcim pohľadom.

„Harold! Okamžite mi povedz, čo je s Ann, inak za seba neručím!“

„O- Ona, ona je v kóme.“ Povedal, čo spôsobilo, ako by mi niekto do srdca zapichol drevený kôl.

„Čože?“ Nezmohol som sa na nič iné. Aj pri tomto jedinom slove mi hlas zlyhal.

               *                                      *                                       *

Sedel som pri Ann a zvieral vo svojich rukách tú jej. Už to je týždeň, čo som si spomenul a ona tu stále bezmocne leží. Najhoršie je, že jej nedokážem pomôcť. Lekári nedávajú veľkú šancu tomu, že by sa prebrala, no ja im neverím Musí sa prebrať. Musí. Bez nej môj život nemá zmyslel. Rozhodol som sa, že každý deň jej nechám na stene prilepený lístok. Keď sa preberie a ja tu nebudem, bude vedieť, že som tu bol.

Povinne! http://www.youtube.com/watch?v=rDqoIhiUJp4

25.6.2012

Som pri tebe. xXLiamXx.

26.6.2012

Každý deň som tu. Sedím pri tebe a ty o tom ani nevieš. Milujem ťa. xXLiamXx.

27.6.2012

Znova som tu. Práve som ti dospieval pesničku. Ty nič. Stále sa ti pravidelne zdvíha hrudník, no nereaguješ. Prosím, preber sa. xXLiamXx.

30.6.2012

Hrozne ma zožiera, že mi neodpovedáš. Každý deň sa s tebou rozprávam, a ty nič. xXLiamXx.

10.7.2012

Stále držím tvoju ruku, a čakám kedy mi ju stisneš. Kedy otvoríš oči. Kedy sa na mňa usmeješ. xXLiamXx.

15.7.2012

Manažment chce, aby som konečne začal niečo robiť. Chcú aby som začal spievať. No nemôžem. Bez tvojho úsmevu nemám chuť. xXLiamXx.

20.7.2012

Kedy sa už preberieš? Nevládzem. Bez teba som ako šálka bez uška. Stále čakám, kedy konečne niečo povieš. xXLiamXx.

21.7.2012

Harry sa vrátil do Londýna. Volal aj mňa, no ja tu s tebou počkám, až kým neotvoríš oči. xXLiamXx.

22.7.2012

Neskutočne mi chýbaš. Ani si to nevieš predstaviť. Je to čím ďalej ťažšie. xXLiamXx.

23.7.2012

Zvládať to bez teba, je ťažšie, ako čokoľvek na tomto svete. Prečo sa už nezobudíš? xXLiamXx.

24.7.2012

Milujem ťa. Stále čakám, že keď prídem za tebou, budeš sedieť na posteli, a čakať, kedy ťa objímem. Ty tu však stále bezmocne ležíš. xXLiamXx.

25.7.2012

Je to presne mesiac, čo ti tu nechávam tieto lístočky. Každý deň vstávam s pocitom, že dnes sa už zobudíš, no ty máš oči stále zatvorené. Doktori hovoria, že už tu nie je šanca, že sa preberieš. xXLiamXx.

26.6.2012

Toto je posledný lístoček čo ti tu nechám, láska. Milujem ťa, ale trhá mi srdce sa na teba pozerať, keď si v tomto stave. Nikdy na teba nezabudnem, no nemôžem bez teba žiť. Už ďalej nemôžem. Nevládzem. Dúfam, že sa tam hore uvidíme. PS: Milujem ťa!   xXLiamXx.

 Nalepil som posledný ružový lístok na stenu. Posledný krát som ju pobozkal, sadol som si vedľa nej, a chytil ju za ruku.

„Vieš Ann. Naozaj ťa milujem, no život bez teba mi nedáva zmysel..,“ utrel som si stekajúce slzy, no stále ich bolo viac a viac. „...asi štyri noci som nespal. Snívajú sa mi s tebou sny. Škoda že sú to iba sny. Nevládzem už takto ďalej. Naozaj som sa pokúšal, no s tohto by si ma dostala už iba ty. No ja dlhšie nemôžem čakať. Pokúšal som sa. Nejde to. Takto to bude rýchlejšie a jednoduchšie. Aj tak si myslím, že tu nikomu okrem chalanov nebudem chýbať. Je to ťažšie ako si myslíš. Každý deň si vyčítam, že som vtedy s tebou nasadol do toho prekliateho taxíka, že namiesto teba nie som ja v tejto prekliatej nemocnici. Neskutočne si to vyčítam a ťaží ma to. Nedokážem naďalej niesť toto bremeno,“ postavil som sa a na jej ruku mi padla slza, potom ďalšia a ďalšia. Pobozkal som ju na čelo. Zdalo sa mi, že jej vytiekla slza. Kdeže, blúznim. Určite sú to moje slzy.

„Zbohom,“ prehovoril som.....

Z pohľadu Ann

Každý deň bol pri mne a na stenu mi lepil lístočky. Nevedela som čo na nich bolo. Vnímala som, všetko. Počula som ho, keď sa tu utápal vo svojich slzách, keď sa rozprával a ja som mu neodpovedal, keď mi spieval. Všetko som počula, no nedokázala som nič povedať alebo sa pohnúť. Nedokázala som mu dať znamenie, že som stále tu. Nech sa netrápi. Bolo to hrozné. No dnes som sa o tom musela pokúsiť tisíci krát. Počula som každé jeho slovo. Každučkú hlásku a neverila som vlastným ušiam. Nemohla som mu dovoliť, aby sa zabil. Milujem ho predsa! Snažila som sa mu stlačiť ruku, otvoriť oči alebo vydať jediný vzlyk, no nešlo to. Keď mi dal pusu na čelo, pocítila som, ako mi z oka vytiekla slza. Potom povedal prosto „Zbohom“ a pustil moju ruku. Musím to dokázať. Podvedome som začala kričať stále do okolo „Nie! Nie! Nie!“ no on to nepočul. Aj tak som sa o to pokúšala, stále som sa snažila povedať obyčajné nie, zatiaľ čo som plakala. No nakoniec sa mi to podarilo.

Z pohľadu Liama

Odstúpil som od postele, zatiaľ čo mi stekali slzy po tvári.  Stále som na ňu upieral pohľad, a zdalo sa mi, akoby plakala. Blúzniš Liam, vravelo mi podvedomie. No zrazu povedala zreteľné „Nie!“

Pristúpil som ku nej a stisol som jej ruku. Stále dookola opakovala „Nie, nie, nie!“

„Ann?“ Oslovil som ju a pohladil ju po zaslzenom líci.  Ona  opatrne mykla rukou a pomaly otvorila oči. Konečne. Znova mi stiekli slzy po tvári. No tento krát slzy šťastia.

„Liam..,“ pošepkala slabo a usmiala sa pomedzi slzy.

„Milujem ťa,“ povedal som jej a dal jej pusu na líce. To isté mi pošepkala.