Just moment - Epilóg

"Takže baby, toto je posledná časť. Posledné vety príbehu. Dúfam, že tie - ktoré ste ho čítali - sa vám páčil, a poprosím, aby ste dali komentár, že ste ho čítali. Samozrejme, že keď sa vám nebude chcieť, tak ho tam nedáte, aleja to potrebujem vedieť len kvôli tomu, či mám začať písať niečo nové  Dúfam že sa bude páčiť menší zvrat! "

Lucka

Na pohrebe bolo veľa ľudí, rodiny, priateľov, directioneriek. Všetci plakali, nariekali, alebo tam iba stáli. Práve naše truhly spúšťali do hlbokej jamy, keď....

Zobudila som sa celá spotená. Panebože! To bol hrozný sen. Neprežila by som, keby niekto z nás umrel. Počkať, niečo tu nesedí. Rozotrela som si uslzené oči a porozhliadala sa po okolí. Na strope bola jednoduchá modrá farba. Biele skrine, veľká lampa, stolík s notebookom a bodrel. Veľa plagátov na stene, hlavne One direction. Toto je divné. Moja detská izba. Toto je naozaj čudné. Prešla som dole po schodoch v našom dome. Tam kde som bývala s mamou a otcom. Keď som prišla do kuchyne na chladničke bol ružový lístoček. Odlepila som ho a prečítala som si odkaz.

„Ahoj Ann. Prepáč, ale nechcela som ťa budiť. Musela som nutne odísť do NY, kvôli práci a za otcom. Nebudem tu asi týždeň. Maj sa, peniaze som ti nechala tam, kde zvyčajne. Ľúbim ťa, mama.“ Po prečítaní odkazu mi to všetko začalo dochádzať. Všetko, úplne všetko to bol sen. Žiadny Liam, žiadny Jay, žiadna Arri. Proste nič! Všetko do bodky to bol sen. S tohto som sa spamätávala asi dve hodiny. Pozrela som sa na hodiny, ktoré ukazovali pol dvanástej. Najlepší čas pripraviť Elisinu party.

Keď bolo všetko na mieste, prišli prvý hostia. Po asi pol hodinke prišli všetci a tak som zavolala Jakeovi, aby Elis doviezol. Po ich príchode všetci zakričali všetko najlepšie, zaspievali a dali darčeky. Keď odbilo osem hodín, rozhodla som sa, že sa pôjdem prejsť. Najskôr som však išla za Elis.

„Elis, musím ti niečo povedať. Je to naozaj bláznivé....,“ rozhovorila som jej celý môj sen a ona ma počúvala s nadvihnutým obočím.

„Viem, je to dosť uletené..,“ povedala som po chvíli.

„Dosť?! Ann, toto je najuletenejšia vec, akú som počula!“ Zasmiala sa.

„Ja viem, ale naozaj to bolo, také živé...,“ priznala som. Určite by sa mi to páčilo. Teda až na tie havárie a smrť.

„Myslím si, že čím skôr musíme ísť na ich koncert, lebo sa zblázniš!“

„Dobre,“ usmiala som sa, „..ale ja už pôjdem,“ povedala som.

„Fajn, ale ešte ti musím, teda musíme niečo povedať,“ pritiahla k sebe práve okoloidúceho Jakea.

„Vlastne áno,“ poškrabal sa na zátylku, „mi spolu chodíme.“

„Čo?!“ Vyvalila som na nich oči. „To ste mi kedy chceli povedať?!“

„Práve teraz,“ zasmiali sa.

„Fajn, potrebujem to predýchať, Ahojte.“ Rozlúčila som sa s nimi a vyšla zo Starbucksu.  Toto bol náročný deň. Potrebovala som to rozdýchať. Najskôr sen, potom toto. Viem čo potrebujem. Poriadne sa opiť! Aha.. tak to radšej nie, skončím ako v tom sne. Tak aspoň sa niekde zabavím. Prechádzala som sa večernými ulicami Londýna, až kým som neprišla tam, kam som chcela. Funky Budha. Bolo to dnes nadmieru prepchané. A ešte tie trinásť ročné deti pred podnikom. Akoby ich sem aj pustili. Pokrútila som nad tým hlavou a hľadala si miesto v bare. No nikde nebolo voľné miesto, tak som sa vybrala ku baru, kde boli voľné dve stoličky. Na jednu som si sadla a objednala mojito. Onedlho si ku mne niekto prisadol, no ani som sa na neho nepozrela.  Sedela som so sklonenou hlavou.

„Čo tu robí taká kočka sama?“ Sledovala som jeho ruku, ako sa blíži k môjmu stehnu.

„Ani na to nemysli. Vypadni.“ Povedala som mu a odstrčil som mu ruku. On na mňa nechápavo pozeral ale potom odišiel. Objednala som si ďalšie mojito. Potiahla som tekutinu cez slamku a v ústach sa mi roztiekla príjemná studená chuť. Po ani nie piatich minútach si ku mne niekto prisadol.

„Dúfam, že tu je voľné,“ povedal unavene.

„Iste, nálada pod psa čo?“ Spýtala som sa  otrávene.

„Mhm,“ objednal si mojito – nealkoholické – a napil sa. „.. asi u obidvoch,“ zasmial sa.

„Vyzerá to tak,“ zasmiala som sa aj ja.

„Tak, čo na nič deň?“

„Skôr celý život. A ty?“ Povedal naozaj úprimne.

„Skôr noc. Ale aj deň. Neviem, proste som sa tak zobudila.“

„To poznám, ale hádam sa cez to prenesieme.“ Takto sme sa rozprávali celú noc, bez toho, aby sme sa na seba pozreli. Naozaj sa mi s ním dobre rozprávalo. Bol milí a iný ako chalani, ktorých poznám.

„Tak, ja už asi pôjdem.“ Prehovorila som a chcela sa postaviť zo stoličky, no on ma zastavil.

„Počkaj, nedáš mi tvoje telefónne číslo?“ Podal mi mobil a ja som mu môj posunula po pulte.

„Prečo nie, ale musíš ho dať aj ty mne.“ Navzájom sme si naťukali čísla do mobilov, vrátili sme si ich a postavili zo stoličky. Obaja sme sa otočili do opačnej strane a potom k sebe.

„Inak, som Liam,“ Povedal a načiahol predo mňa ruku.