Keep Calm And.... 1

Prešiel som pár ulíc a stál som pred domom toho najlepšieho človeka – Ryana. Ryan nikdy nebol typ človeka, ktorý by s vami behal na party a vyhľadával zábavu na každom rohu. Dokonca to ani nebol môj najlepší kamarát, no aj tak o mne vedel všetko a zažili sme spolu viac zábavy ako s hocikým iným. Bol mi ako brat, ktorého som nikdy nemal. Teraz stojím pred jeho domom a čakám, čo sa bude diať Neviem ako zareaguje na moju návštevu, nenapísal mi ani raz počas môjho „pobytu“, no aj tak som vedel, že ma neodmietne. Nie je ako Greg. Greg bol môj najlepší kamarát.

Predtým. Ak ho niekedy uvidím, asi ho zabijem. A myslím to vážne.

Zaklopal som na dvere zo starého dubového dreva a čakal. Čakal a čakal, až kým mi dvere neotvorilo malé dievčatko. Aj po tých rokoch som ju spoznal. Do očí sa mi nahrnuli slzy až sa jedna dostala na povrch. Skotúľala sa ako hrach po mojej tvári a dopadla na zem. Kľakol som si na kolená rovno oproti nej.

„Lottie? Spýtal som sa cez obrovskú hrču v krku a jemne som sa usmial. Ona na mňa chvíľu hľadela a potom ku mne prešla. Určite si ma nepamätá, po toľkých rokoch.

„Neplač Louis,“ prešla ku mne a zotrela mi slzy z tváre. Potom sa mi hodila okolo krku, pritiahol som si ju k sebe a zaboril hlavu do jej ramena. Ona ma pohladila po chrbte a pomrvila sa.

„Lott, koľkokrát ti mám hovoriť, že nemáš otvárať...,“ ozval sa Ryanov hlas spoza dverí, no keď ma zbadal, zasekol sa.

„Louis?“ Spýtal sa ma.

„Ryan..,“ postavil som sa oproti nemu a podal mu ruku. On ju stisol, potiahol ma za ňu a kamarátsky ma potľapkal po chrbte.

„Akoto, že si tu?“ Spýtal sa udivene.

„Nepreberieme to vnútri?“ Navrhol som a on prikývol. Vzal som si Lottie na ruky, tašku som si prehodil cez plece a vošiel dnu.

Sadol som si na gauč a Lottie na mňa skočila. Je to neuveriteľný pocit, keď po štyroch rokoch vidíte svoju malú sestričku. Ale prečo je tu? Prečo tu je iba ona? Kde sú ostatný? Ryan odišiel do kuchyne po niečo ma pitie a s Lott sme ostali sami. Cítil som, ako mi niečo  teplé dopadlo na plece. Slza. Odtiahol som si ju a zadíval sa na jej oči.

„Prečo plačeš maličká?“

„Myslela som si, ž-že som sama,“ vzlykala.

„Ako to myslíš, že sama?“ Spýtal som sa jej a práve vtedy vošiel Ryan do obývačky.

„Lottie, choď do izby. O chvíľu prídeme za tebou,“ povedal jej Ryan a sadol si vedľa mňa, do rúk mi podal šálku čaju a sadol si tak, aby sa mi pozeral priamo do očí. Nadýchol sa a začal: „Pozri Louis, už nič nie je tak ako pred pár rokmi. Už dávno nemáme 16 a nie sme  tí malí chlapci, ktorí hrávali spolu futbal. Ale nechápem, prečo si sa tak pozeral na Lottie, keď si ju tu zbadal.“

„Ako to myslíš? Ako som sa na ňu mal pozrieť? Ako som mal vedieť, že tu je? A čo tu vlastne robí?“ Nechápavo som sa spýtal.

„Louis, nerob si zo mňa srandu. Veď som ti posielal listy a v nich bolo napísané, čo sa stalo.“

„čo? Aké listy? Ryan, čo za sprostosti to trepeš?!“

„Ty si fakt tie listy nedostal“

„Nie...,“ prekvapene som odvetil.

„Aha.. Do riti. Do riti! Tak to asi bude ťažšie. Louis.. uhm.. pozri,“ nevedel sa vykoktať.

„No tak Ryan, hovor,“ s tohto neveští nič dobré. Ryan vždy hovoril na rovinu, takže to bude niečo vážne. Som z toho priamo nervózny.

„Louis, pozri, ja neviem ako začať. T- tvoja mama a sestry s-sú mŕtve. Niekto ich dal zabiť. Ja, ja neviem čo ti mám na toto povedať. Je mi to ľúto,“ tieto slová spôsobili, akoby mi niekto pichol nôž priamo do srdca a stále ním točil.

„Akoto, ž-že sú mŕtve? O čom t hovoríš? Prečo...,“ po líci mi tiekli slzy ako vodopády. To neopísateľné prázdno vo vnútri bolo strašné..

„Niekto ich zavraždil A hlavným podozrivým bol Greg.  Lenže ako vždy, sa z toho dostal,“ tak fajn.. mýlil som sa.. t to prázdno práve zaplnila nenávisť. Hrozne veľa nenávisti. Myslel som si, že ma roztrhne. Ten hajzel!