Keep Calm And.... 3 1/2

Baby, hrozne sa ospravedlňujem, že tak neskoro, ale nemala som veľa času. Sú prázdniny, veď to poznáte a dúfam, že sa bude páčiť.. Zajtra vám pošlem ďalšiu 
                                                                                                                Lucka

 Váhavo sa na mňa pozerala cez zaslzené oči, no nakoniec mi podala jej trasúcu sa ruku. Jemne som jej ju stisol a vytiahol som ju na nohy.

„Ďakujem,“ povedala a objala ma. Objatie som jej opätoval a pohladil ju po chrbte.

„Ďakujem ti, Louis,“ vzlykla a ja som v zapätí povedal rýchle „Nemáš začo!“

„....počkať,“ povedal som a ona sa odo mňa odtiahla. Hneď na to sa usmiala.

„Ako vieš, ako sa volám?“ Nechápavo som sa spýtal. Z neznámych dôvodov s úsmevom na tvári.

„Vieš, mal si sa so mnou stretnúť v altánku.  Som Lea,“  natiahla ku mne ruku. Tento krát však vystretú a vzpriamenú. Ja som na ňu vyvalil oči. S údivom sa mi ústa otvorili dokorán a bez slov som na ňu hľadel hodnú chvíľu. Toto. Ma. Dostalo. Doslova.

„Prepáč, som Louis. Ale to už vieš,“ natiahol som k nej ruku a usmial sa, hneď potom, čo som sa vrátil do reality.

„Som zaskočený. Nečakal som, že budeš dievča. Čakal som, že budeš chlap,“ sypal som zo seba slová, ktoré len naoko dávali zmysel.  Hneď, čo som dohovoril, vydýchol som si. Jej začalo trhať kútikmi úst, až vybuchla do obrovského výbuchu smiechu, pričom odhalila rad jej snehobielych zubov. Po pár minútach zvíjania sa na zemi sa upokojila a vážne sa na mňa pozrela.

„Mali by sme si pohovoriť,“ povedala, načo som ihneď súhlasne prikývol.

„Poďme sa prejsť,“ navrhol som a už sme kráčali po lesnej cestičke.

„Takže čo by si chcel vedieť?“ Spýtala sa ma.

„Čo tak s tým, ako ste sa s tým bastardom zoznámili?

„Fajn, ale najskôr mi povedz, prečo ho tak neznášaš.“

„Zabil mi rodinu. Dostal som sa kvôli nemu do basy. Zničil ma.“

„Č -čože?“ Spýtala sa vystrašene.

„Začalo to tými jeho povestnými kšeftami. Štetky, drogy a iné. Raz sme boli v jednom bare a popíjali sme. Dá sa povedať, že som bol dosť podnapitý na to, aby som si nevšimol čo robí. Do vačku mi strčil balíček koksu a nejakú tú trávu. Vtedy zavolal políciu. Keď prišli nechápal som čo robia. Zobrali ma hneď potom, čo našli u mňa  drogy. Greg tak získal skvelú obeť. Nastražil to všetko na mňa. Vraj som bol díler a nabalili mi 6 rokov nepodmienečne. Prvý rok v base som zvládal ťažko. Chýbala mi rodina, priatelia. Vieš, až keď ťa stretne niečo takéto zlé, si uvedomíš, čo v živote máš a čo si nevážiš. Berieme to ako samozrejmosť, že máme priateľov, rodinu. No nie je to tak. Každý nemá také šťastie. Ten prvý rok som dostával od rodiny listy či ich fotky. To mi ako tak pomáhalo zvládať to tam.  No potom nastal určitý moment, odkedy mi neprišiel jediný list. Myslel som si, že ma nenávidia. V base ma stretlo veľa zlých vecí , vďaka  ktorým som sa postavil na vlastné nohy. Po štyroch rokoch ma pustili za dobré správanie s podmienkou na tri roky. Jeden prúser a skončím tam znova. Keď som vyšiel z basy, nevedel som kam mám ísť. Bol som zúfalí, takže som sa vybral do nášho rodinného domu, kde mi otvorila stará pani. Tá tvrdila, že tam býva už tri roky a dom bol opustený. Tak som sa vybral za mojím najlepším priateľom – Ryanom. Tam mi otvorilo dvere malé dievčatko – Lottie...“ pred očami sa mi vybavila jej usmievavá tvár. 

„...je to moja sestra. Hneď za ňou sa vynoril Ryan, ktorý mi všetko povedal. Moju rodinu zabili po mojom ročnom pobyte v base.  Všetkých zabili až na Lottie, ktorá to prežila vďaka tomu, že sa hrala  u svojej kamarátky. No a Greg si myslí, že zabili celú moju rodinu. Keď som sa to dozvedel, moja nenávisť k nemu vzrástla. Nechcem nič viac, len to aby ten sviniar zhnil v base dokonca svojho prašivého života.“

Po mojom dlhom monológu na mňa hodnú chvíľu hľadela bez slov.  Dokonca mala slzy v očiach.

„Uhm, t -to ma mrzí Louis,“ prejavila svoju ľútosť a objala ma.

„Tak ten hajzel robí ešte horšie veci, ako som si myslela,“ povedala keď sa odo mňa odtiahla.

„Myslím,  že by som ti mala povedať o mojej minulosti..,“ utrela si slzy a smrkala.

„Pozri Lea, ak o tom nechceš hovoriť, nemusíš. Máš času koľko len chceš.  Povieš mi to neskôr,“ objal som ju okolo ramien.

„Nie, poviem ti to..,“ utrela si slzy a svoj pohľad upriamila na mňa.

„Všetko to začalo, keď som Grega stretla na...,“ zhnusene sa usmiala, popri tom ako sa jej drali slzy z očí.

„Tak asi to nedokážem povedať. Prepáč..,“

„To je v poriadku. Chápem ťa. Máš čas. Poď, odprevadím ťa domov,“ navrhol som a vybral sa preč z tohto zarasteného parku, či lesíka.  Celá cesta prebiehala v tichosti a bez nejakých vysvetľovaní. Každý z nás bol ponorený vo vlastných myšlienkach, upútaných na minulosť. Uvažoval som aj nad tým, ako mohol Lei ublížiť, keďže to tak ťažko zvláda. Nedokáže o tom ani hovoriť. Určite ju to ničí. Neviem si ani len predstaviť, čo jej urobil.  Keď už sme stáli pred jej domom, rozlúčili sme sa a ja som sa pobral domov.  Mal som pocit, že ma niekto sleduje. A ten pocit som mal už keď sme išli domov s Leou. No nedával som tomu príliš dôležitú rolu, keďže som rozmýšľal nad úplne inými vecami.

Keď som už odbočil z opustenej časti mesta na trošku frekventovanejšiu,  smerom ku Ryanovmu domu, niekto na mňa zozadu zaútočil. Ani som sa nestihol zorientovať a ležal som na zemi. Nemal som šancu sa brániť či vracať údery. Začali do mňa kopať a uštedrili mi pár pekne bolestivých rán. Vôbec som im nevidel do tváre, vedel  som len to že boli dvaja. No vedel som, kto ich na mňa poslal. Greg. Nakoniec si jeden z nich natiahol na ruku boxera a upevnil si ho v ruke. Opakovane ma ním udieral do tváre a z malých rezných rán sa mi rinula krv. Necítil som bolesť. Bol som zvyknutý. V base sa takéto bitky opakovali stále. Bez ohľadu, či tam boli bachari alebo nie.

„Tak, pozdrav od Grega,“ s týmito slovami ušli a mňa nechali krvavého na ulici.  Vedel som, že také jednoduché s Gregom nebude a ani nie je. On si proste nenechá zmariť svoje plány a nenechá si poškvrniť svoj „čistý“ trestný register.  Nikto sa nenechá len tak zavrieť do basy kvôli niekomu, ako som ja.  A on dobre vedel, že viem viac, ako treba vedieť, ale nič mu nemôžem, kým nemám dôkazy, ktoré má samozrejme iba ON.  Som pre neho veľmi veľké sústo a toto bolo niečo, ako hrozba, upozornenie či výstraha. Dobre som pochopil, že ak sa v tom budem rýpať ďalej, bude na rade niečo oveľa horšie, ako smrť. Snažil som sa postaviť, no nešlo to.  Po tvári mi stekala krv, z rany na čele a teplá tekutina potôčikom kvapkala na studený chodník. Okolo chodili autá, no ani jedno nezastalo. Taký sú tu ľudia. Všetci vedia, že do takýchto bitiek sa nevedno starať. A mali pravdu, no mne to bolo už jedno. V diaľke som zbadal približujúcu sa postavu, no nerozoznal som ju, pretože ťažké a unavené viečka sa postupne zatvárali, až som upadol do hlbokého spánku.