Prvé,
čo sme urobili, bolo, že sme sa išli na jesť. Ja som bola hladná ako vlk.
Pokojne by som zjedla aj celého koňa, keby mi ho niekto ponúkol. V žalúdku
mi vyhrával muzikál, no neviem však aký. Neviem ho presne identifikovať.
Usadili
sme sa na voľné miesto k stolu v Nando’s. Objednali sme si a už len
čakali. Je tu pekne plno, nečudujem sa, že im to trvá. No po asi dvadsiatich
minútach nám priniesli jedlo. Hneď sme sa pustili doň.
„Tebe
nedali doma jesť? Tak to ješ, akoby si nikdy nejedla,“ vyprskla do smiechu
Alex.
„Nesmej
sa mi. Hladná som. Dnes som ešte nič nejedla a už je večer,“ povedala som
s plnými ústami. Teraz som presne vyzerala ako Niall. Keby tu boli
chalani, smiali by sa pri tom prirovnaní. No okrem Nialla.
Pri
tej predstave som sa zasmiala.
„Na
čom sa smeješ?“ spýtala sa ma po chvíli Alex.
„Ale
len na jednej predstave,“ odpovedala som jej a znova sa zamerala na jedlo.
Alex však čakala, že jej to poviem. Tak som iba vzdychla a pokračovala.
„Keď
som ti odpovedala s plnými ústami, hneď som si spomenula na Nialla. Aj on
vždy je tak, akoby týždeň nejedol a veľakrát odpovedá s plnými
ústami. A v tej predstave bolo ako sa pri tom porovnaní chalani
smejú. No až na Nialla,“ povedala som jej a znova sa pustila do jedla.
Začala smiať na tom.
Keď
sme dojedli, zašli sme do jedného z miestnych barov. Trocha sa zabaviť.
Vošli
sme dnu. Išli sme nájsť nejaký voľný stôl. No aspoň sme dúfali, že bude nejaký,
ale je to tu riadne narvané. Takže bez šance, nič.
Zašli
sme tak na záchody. Potrebujem si odskočiť a možno sa dovtedy uvoľní
jedno.
Znova
sme prebehli všetko, no nič. Plno.
Keď
som sa otáčala na odchod, vrazila som však do niekoho.
„Sorry,“
hneď som sa ospravedlnila. Keď som však uvidela, do koho som vrazila, hneď sa
mi nálada zlepšila.
„Perrie?“
„Hannah?“
pozrela na mňa a hneď ma objala.
„Ty
tu čo robíš?“ spýtala sa ma.
„Ale,
len sme si s Alex vyrazili von sa trocha zabaviť. No boli sme už na
odchode. Je to tu narvané,“ povedala som jej a ešte dodala : „Perrie.
Alex.“
Zoznámila
som ich. Usmiali sa na sebe a objali.
„Veď
pote si sadnúť k nám. Babám to určite nebude prekážať,“ povedala
a viedla nás k ich stolu.
Privítala
som sa so všetkými a ešte ich zoznámila s Alex.
Tá
určite nepredpokladala, že sa dnes zoznámi Little Mix a ani, že zistí
s kým chodím. Len dúfam, že sa to nezvrtne k tomu zlému.
„Takže,
čo pijete?“ spýtala sa nás Jade.
„Ja
si dám vodku s džúsom. A ty, Alex?“ pozrela som na ňu.
„Jedno
mojito, diki,“ povedala. Jade prikývla a išla objednať.
Po
pár minútach bola ja späť.
„Donesú
nám to,“ povedala a sadla si na svoje miesto.
Kým
nám to doniesli, sme sa rozprávali. Trocha dlho im to trvalo, ale to asi kvôli
tomu množstvu ľudí, ktoré tu je.
Vypili
sme to a objednali ďalšie kolo. Okrem Alex. Tá si pomaly popíjala svoje
mojito. Veď má čas.
Po
druhom kole sme sa rozhodli, že sa pôjdeme trocha rozhýbať. Vstala som
a pozrela na Alex.
„Idem
sa trocha rozhýbať. Pridáš sa?“ spýtavo som na ňu hľadela. Prikývla a už
sme boli na parkete.
Započúvala
som sa do hudby a do rytmu vlnila bokmi. Ignorovala som okolie.
Po
pár minútach už ma začínala dobiehať úplná sila únavy z letu. Vyhľadala
som pohľadom Alex. Pohľady sa nám stretli tak som jej naznačila, že idem si
sadnúť. Prikývla a išla so mnou.
„Choď
sa ešte baviť,“ som ju posielala späť na parket. No ona iba pokrútila hlavou.
„Som
nejak unavená.“
Sadli
sme si k ostatným.
„Dáme
ďalšie kolo?“ spýtala sa Jade. Všetci súhlasne vykríkli.
„Tak
idem objednať. Znova vodka s džúsom?“ spýtala sa. Prikývli sme na súhlas
a už ju nebolo. Po chvíli sa však vrátila a za ňou došiel aj čašník.
Poháre poukladal na stôl a zmizol.
Vypili
sme to. Zdvihla som sa a povedala : „Baby, ďakujem za super večer, ale už
vás s Alex opustíme. Pre dnes už máme dosť. Ešte raz, vďaka. Vidíme sa zas
niekedy.“
Obliekli
sme si kabáty a rozlúčili s každými. Potom sme išli.
Ako
sme išli, boli sme zväčša ticho. Sme dosť unavené a obe chceme byť, čo
najskôr doma v posteli.
Ja už
som pomaly aj doma, ibaže musíme prejsť ešte jednou uličkou. Snažím sa ju
väčšinou obchádzať. Nemám z nej veľmi dobrý pocit. No teraz som príliš unavená,
aby som to obchádzala.
Len
som sa nadýchla a išla. Ešteže mám aspoň Alex pri sebe.
„Stáť!
Ani sa nepohnite! Inak strelím!“ niekto zrazu vykríkol, keď už sme boli napol
ceste. Strašne som sa zľakla. A určite nie len ja. Hneď som poslúchla.
„Dajte
mi vaše peňaženky a všetky cennosti!“ vykríkol blízko nás.
Obe
sme vytiahli z peňaženky a podali mu ich. Cennosti veľmi nemám takže
viac som mu nevedela dať. Moje šperky sú bižutéria, nič cenné.
„Nič
viac?“ zvýšil hlas.
„Nič
viac,“ povedala som mu.
„Daj mi
tvoju retiazku. Nevyzerá, že by to bola bižutéria,“ pritlačil mi pištoľ
k chrbtu.
„Prosím,
tú nie. Dostala som ju len nedávno k Vianociam od priateľa,“ prosila som.
Neochotne
som pomaly začala dvíhať ruky ku krku, keď sa po celej ulici rozoznela policajná
húkačka.
„To
ty si zavolala policajtov!“ skríkol ten chlap na Alex a namieril na ňu
zbraň. Nakoniec vrátil svoju pozornosť späť ku mne.
„Daj
mi tú retiazku! Už aj! Rýchlo!“ skríkol znova na mňa. Zamrzla som.
Keď
už policajti boli skoro pri nás, rozmyslel si to. Ďalej sa to zbehlo všetko
veľmi rýchlo. Vystrelil, strhol mi retiazku z krku a utiekol.
Uvidela
som zdesenie v Alexiných očiach. Nechápala som ho. Potom som si prešla
rukou po bruchu, pretože ma tam niečo začalo bolieť. Pocítila som na ruke niečo
mokré a teplé. Zdvihla som ruku k tvári. Je na nej krv. Znova som
pozrela na Alex. To bolo posledné, čo si pamätám.
Trhnutím
sa prebudím. Mala som príšerný sen.
Otvorím
oči. No zavriem ich aj rýchlo. Oslepilo ma svetlo prúdiace do izby. Oči otváram
znova, no pomalšie.
Zrazu
pocítim príšernú bolesť v boku na pravo. A aj bolesť v hlave.
Počujem
otvárať niekoho dvere. Pozriem tým smerom. Zrazu si uvedomujem, že toto nie je
moja izba. Očami prebehnem po izbe.
Je to
klasická nemocničný izba.
Tá
osoba zatiaľ prešla až k mojej
posteli.
Vrátila
som pohľad späť k nej. Je to žena v strednom veku, gaštanovo hnedými
vlasmi a modrými očami. Na sebe má doktorský plášť.
„Dobrý
deň. Vidím, že ste sa už prebrali,“ usmiala sa, tá žena.
„Prepáčte,
ale kto ste? A kde to som?“ vysypala som prvé otázky zo seba.
„Volám
sa Emily Willsonová. Som vaša doktorka a ste v nemocnici svätého
Tomáša. Priviedli vás sem včera. Nič si nepamätáte?“ spýtavo zdvihla obočie.
Keď videla, že neodpovedám, pokračovala : „Vás a vašu priateľku napadol
nejaký chlap a okradol vás. A vás ešte aj postrelil. Mali ste
obrovitánske šťastie. Guľka nezasiahla žiaden dôležitý orgán, takže operácia
prebehla hladko. Zostanete tu pár dní a potom vás pustíme.“
Už mi
to dávalo väčší zmysel. Hneď som si priložila prsty ku krku. Chcela som
nahmatať retiazku, ktorú som dostala od Liama k Vianociam. No nebola tam.
Posmutnela som.
Emily
si všimla, že hľadám retiazku.
„Keď
vás priviezli, nemali ste nič na krku,“ povedala mi.
Liam
„No
čo? Kto pôjde so mnou do baru?“ spýtal sa Harry, keď sme po koncerte došli do
hotela. Na chodbe sme sa práve rozdeľovali do svojich izieb. Ja som mal
spoločnú s Harrym. Zayn bol s Niallom a tentoraz Louis bol sám.
Minule som bol ja sám. Vždy to striedame.
„Sorry
brácho, ale dnes nie,“ potľapkal ho po ramene Louis a vošiel do svojej
izby.
„So
mnou tiež nerátaj. Dohodnutý som s Pezz, že si zavoláme cez skype,“
odomkol si dvere na izbe Zayn.
„Niall?
Že ma nezradíš?“ nahodil naňho psí pohľad.
Niall
si vzdychol.
„Nechaj
ma aspoň ísť sa prezliecť,“ povedal a vošiel do izby.
„O
desať minút tu,“ zakričal ešte za ním Harry. Potom sme vošli do našej izby.
Hodil
som sa na posteľ. Harry si zatiaľ zbehol dať sprchu a prezliecť.
„Nepridáš
sa? Či aj ty si dohodnutý s Hannah ako Zayn?“ spýtal sa ma.
„Dnes
nie. Som unavený a nikam sa mi nechce,“ som mu odpovedal bez toho, aby som
čolen otvoril oči.
„Ako
chceš. Ale prídeš o tú zábavu,“ povedal a zabuchol za sebou dvere.
Ešte
chvíľu som len tak ležal a myslel na Hannah. Ako veľmi mi chýba. Čo asi robí?
Napokon
som sa sadol a zobral svoj notebook z nočného stolíka. Zapol som ho.
Ako
prvé som pozrel skype, či tam náhodou nie je prihlásená Hannah. No nebola.
Pozrel
som sa na hodinky. Je presne jedenásť hodín. Možno išla sa niekam zabaviť
s kamoškami.
Tak
som si začal pozerať, čo nové sa stalo vo svete. Na twitcam už je veľa hodín.
Možno zajtra počas voľného dňa.
Ako
si tak prezerám správy, zrazu mi niečo padne do oka.
„Prepadnutie.
V tmavej uličky bola postrelené mladé dievča,“ prečítal som názov článku
nahlas. To sa stáva často v Londýne. Väčšinou také články iba prekliknem,
no teraz mi niečo hovorilo, aby som ten odkaz otvoril.
Klikol
som na titulok. Potom začal čítať. Hneď po prvých vetách som zamrzol.
Hannah Parker (19) s jej
kamarátkou sa vracali domov, keď ich napadol neznámy muž, ktorý na nich mieril
so zbraňou. Ako náhle započul zvuk húkačiek policajného auta, toto dievča
postrelil a s vecami, ktoré mu stihlo dať, utiekol preč.
Ďalej
som to už nedokázal čítať. Začali mi tiecť slzy. Nemohol som tomu uveriť.
Vyskočil
som z postele. Zobral som mobil z nočného stolíka a vytočil
Hannah číslo. Vyzváňalo to, ale ona to nezdvihla. Ozval sa záznamník. Hodil som
mobil na posteľ.
Sadol
som si vedľa postele. Oprel sa chrbtom o posteľ. Objal som si nohy zohnuté
do kolien a prel o kolená hlavu. Nedokázal som prestať plakať.
V hlave
mi vírilo kopec otázok. Čo ak to je
vážne? Uvidím ju ešte? Zvládne to?
A táto
bola najhoršia : Čo keď to neprežila?
Ani
neviem ako, ale pristihol som sa ako som vybral zo skrine kufor a hádžem
doň svoje veci.
Keď
už som bol pobalené a pripravený na odchod, napadlo mi, že nemôžem len tak
odísť. Tak som vybehol z izby a zaklopal na dvere tej Louisovej.
Potrebujem, aby ma niekto kryl.
„Louis,
potrebujem od teba niečo,“ poviem mu hneď ako mi otvorí dvere. Iba sa na mňa
pozrie a naznačí mi, nech vojdem. Určite niečo vyčítal z mojej tváre.
„Čo
sa stalo?“ spýta sa ma.
Povedal
som mu o Hannah. Pri tom, ako som
rozprával, som sa držal, aby som sa znova nezosypal.
Ako
som dorozprával, hneď ma Louis objal.
„Choď.
A ak sa nebudeš vedieť vrátiť do ďalšieho koncertu, zavolaj mi. My to
s chalanmi už nejak zvládneme bez teba,“ povedal mi a postrčil ma
k dverám.
„Ďakujem,“
objal som ho ešte a potom sa vrátil do svojej izby po kufor.
Pred
hotelom som stopol taxík a odviezol sa na letisko.
jej časť :) to aby som už aj ja písala :D ale skvelá :) dúfam že toho chlapa dostanú
OdpovedaťOdstrániťtak prvy šok...ty si dala časť? druhy...fakt jej to spravil :O tretí ....ha. sv. Tomáša...trochu som sa zasmiala ale nič v zlom ;) a ze voda s džúsov, niekto má dobrý výber..mňam <3
OdpovedaťOdstrániťAhoj, tvoj pribeh som zacala citat dnes a uz som precitala vsetky casti, velmi sa mi paci, budes ho este pridavat? Saška
OdpovedaťOdstrániťÁno budem pridávať. Mám už rozpísanú ďalšiu časť, ale momentálne neviem kedy sa k nej dostanem. Teraz sa snažím dopísať časť ku poviedke Heart Attack. Potom sa môžem pustiť k tomuto.
OdstrániťAhoj :) tentp pribeh je vinikajuci, ako casto ho budeš pridavat ? Katus
OdpovedaťOdstrániťďakujem :) ... fúú tak to neviem... väčšinou hneď ako napíšem časť ju sem aj pridám... teraz má rozpísanú ďalšiu časť, ale sa trocha sekla a musím rozmýšľať ako budem pokračovať, nech to nie je nejaká blbosť
Odstrániť