Heart Attack 21

Tak konečne po sto rokoch, ale čoby dvesto rokoch pridávam časť. Prepáčte, že mi to tak nesmierne dlho trvalo, ale nemám veľmi nápady. Vôbec mi to nemyslí. Ak by ste chceli trocha rýchlejšie časť, veľmi by ste mi pomohli ak by ste vaše nápady, ako by to mohlo pokračovať, písali do komentár. Troška inšpirácie by mi dobre padlo. A ďakujem za komentáre. Veľmi ma potešili a nakopli, aby som konečne dopísala časť. 



Na ďalší deň ráno prebehlo rovnako ako to včerajšie. V autobuse si ku mne prisadol Tom. Cestou sme kecali. V škole sme sa rozišli každý do svojej triedy.
Na obed sme sa stretli v jedálni. Dnes sme mali v rovnakú dobu obednú prestávku.
"Takže? Dnes je čo v pláne?" spýtavo som pozrela naňho.
"Hmm. Počkaj, musím popramýšľať," zatváril sa, že nad niečím silno premýšľa. Mne to nedalo a musela som sa zasmiať. Bože, ako sa tváril pri tom. Ja som vážne nemohla. Musela som sa začať smiať. Prestal sa tam tváriť a nechápavo hľadel na mňa.
"Videl... videl si sa už... už niekedy... ako sa tváriš....keď premýšľaš?" snažila som sa ho spýtať pomedzi smiech. No neviem, či mi dobre rozumel.
Začal sa aj on smiať.
"Videla si... sa už, ako.. ako vyzeráš, keď... keď sa smeješ?" teraz sa on snažil spýtať mňa pomedzi smiech. Ani jeden z nás, sa nevedel prestať smiať.

Niekto si však pri nás odkašľal a to nás prinútilo sa trocha spamätať. Pozreli sme smerom, odkiaľ zaznel zvuk.
Pri našom stolu stála nejaká baba. Je pekná, vysoká a štíhla. Vlasy má dlhé a fialovej farby. Na sebe má tiež školskú uniformu.
"Ahoj, zlato," pozdravila Toma a pobozkala ho.
        "Ahoj, Amanda," pozdravil ju Tom. Potom pozrel na mňa.
        "Adne, toto je moja priateľka Amanda," predstavil mi ju.

„Ahoj,“ pozdravila som ju. Sadla si na voľnú stoličku vedľa Toma.

„Zlato, tak platí ten dnešný večer?“ spýtala sa ho až príliš presladením hlasom. Chcela mi ním naznačiť niečo, čo som ihneď pochopila.

Zbalila som si svoje veci do batohu a vstala.

„Adne, už ideš? Nemusíš,“ ospravedlňujúco pozrel na mňa.

„To je v pohode. Ešte si potrebujem odskočiť a chcela som sa aj zastaviť ešte do skrinky,“ usmiala som sa naňho a odišla z jedálne.

Po škole som nešla rovno domov. Nie, že by som nechcela ísť domov, ale keby tam bol znova Harry, iba by mi pokazil deň. Ďakujem, nechcem. Radšej sa idem najesť niekam do mesta.

„Adne! Adne!“ niekto kričal moje meno. Zastala som. Pozrela som tým smerom. Za mnou bežal Tom.

Dobehol ma a zastal. Trocha dychčal. 

„Kam ideš?“ spýtal sa ma, hneď ako chytil dych. Čo mu netrvalo dlho. Asi má dobrú kondičku. Pozrela som zaňho. Alebo bežal len pár metrov.

„Ešte presne neviem. Nechce sa mi ísť ešte domov a hladná som. Takže najskôr asi niekam sa najesť,“ skonštatovala som napokon.

„Super, pridám sa. Aj koňa by som zjedol, taký som hladný,“ vykročil. No ja som stále na meste.

„Počkaj,“ zastavila som ho. Zvedavo sa otočil späť ku mne.

„A čo Amanda?“

„Čo s ňou?“ nechápal.

„No nebude jej to vadiť? Pri obede mi dala jasne najavo, že sa mám držať ďalej,“ povedala som mu. On sa iba začal smiať.

„Ale to si nevšímaj. Inak je veľmi milá,“ smial sa a pomaly sme kráčali smerom do centra.

Zastavili sme v prvom fastfoode, na ktorý sme natrafili cestou. Hneď sme vošli dnu a zamierili dozadu si nájsť voľný stôl. Jeden sme aj našli. Usadili sme sa pri ňom.

„Pôjdem objednať. Čo si dáš?“ spýtala sa ma Tom.

Zobrala som si menu a rozmýšľala, na čo by som mala chuť.

„Hmmm. Asi si dám kurací šalát a k tomu sprite,“ povedala som mu. Potom vstal a išiel objednať. Ja som zatiaľ na písala Suzi smsku, že sa zdržím v meste.

Pozrela som Tomovým smerom. Ešte boli dvaja pre ním. Rozmýšľala som, že by som zbehla zatiaľ na záchod. No rozhodla som sa, že počkám na Toma a potom si odbehnem. Nech nám nezmiznú veci.

Po niekoľkých dlhých minútach sa konečne dostal k stolu aj s jedlom. Tácku s mojim položili rovno predo mňa.

„Ďakujem. Koľko som ti dlžná?“ pozrela som naňho.

„Nič. Pozývam,“ usmial sa.

„Ale vážne. Toto mi nerob. Tak koľko som ti dlžná?“ vzdychla som si a trocha sa zamračila.

„Vážne nič. Pozývam ťa. A nemrač sa toľko. Krajšia si, keď sa usmievaš,“ usmial sa na mňa. Znova som si vzdychla.

„No tak dobre. Ale nabudúce platím ja,“ ukázala som výstražne naňho ukazovákom.

„Jasne, len mi s tým prstom nevypichni oko. Ešte obe potrebujem,“ začal sa smiať. Iba som nad ním pokrútila očami.

„Odbehnem si na dámy. Hneď som späť,“ zdvihla som sa a dobre, že som až už nebežala na záchod, tak mi trebalo.

Netrvalo dlho a už som aj bola späť a jedla svoj šalát s kuracím mäsom.

„Som tak raz chvíľu premýšľala. Keďže si zo Slovenska, tak aj doma ťa volajú Tom? Či normálne po slovensky Tomáš?“ som začala konverzáciu.

„Tomáš. Len tu je všetkým ľahšie vyslovovať a aj zapamätať si ma ako Tom. Znie to tak viac anglicky.“

„Ja ťa budem volať Tomáš. Tak sa mi to páči viac. Aj doma na Slovensku mám bratranca, ktorá sa tak volá,“ povedala som mu.

„Keď už sme pri menách, ty máš také nezvyčajné.“

„Ja viem. Adne je len skratka. Ariadna je celé. Viem, že je nezvyčajné. Mama rada pozerala rôzne telenovely a myslí, že podľa toho a mi dávala meno. V kalendári by si ho darmo hľadal. Mám meniny v rovnaký deň ako Eugénia, čiže 18.9. Len to tam nie je z nejakého pre mňa neznámeho dôvodu napísané. Moja kamarátka ma zvykne volať aj Adi.“

„Tak to som nevedel. Si prvá, ktorú poznám s takých menom a so Slovenska. Ale to Adi znie viac tak slovenky. Keď ma ty chceš volať mojich menom po slovensky tak ja ťa môžem tiež volať Adi,“ vyškieral sa na mňa.

„Ako myslíš, Tomáš,“ usmiala som sa.

Ďalej sme sa rozprávali o rodine, o škole a potom už len tak rôzne. Musím priznať, že je mi s Tomášom naozaj dobre.

Do dobrej polhodine sa konečne rozhodli sa zdvihnúť a ísť niekam inam.

„Dobre ja by som už vážne mala ísť domov. Zajtra je škola a musím si ešte urobiť úlohy. Večer možno niečo podnikneme so Suzi. Tak maj sa. Vidíme sa zajtra v buse.“ Na rozlúčku som ho objala a dala pusu na líce. Potom som išla na zastávku.

Po polhodine som konečne došla domov. Dostali sme sa do menšej zápchy, tak som si musela posedieť v trolejbuse o niečo dlhšie. No konečne som dorazila domov. No sláva.

Vošla som do bytu a zamierila rovno do svojej izby, kde som sa zložila. Rovno som sa už aj prezliekla do domáceho. Voľné bledomodré tričko, čierne tepláky a huňaté bledomodré ponožky.

Zobrala som si zošit z ekonomiky a prešla do kuchyne. Tam som si uvarila čaj a prešla do obývačky. Sadla som si na gauč a zakryla sa dekou. Vtedy som si uvedomila, že niečo mi tu nesedí. Je tu až priveľké ticho. Prebehla som celý byt a naspäť si sadla na gauč. Nikde som nenašla Suzi.

„Jáj, veď ozaj. Dnes má koncert tá dievčenská skupina. Ako sa vlastne volali?“ spomenula som si a teraz som rozmýšľala nad názvom tej skupiny.

„Ale vlastne to je aj tak jedno,“ mykla som po napokon plecami.

Radšej som sa začala učiť tú ekonomiku.