Heart attack 22

Okej, tak tu je ďalšia časť. Je to také menšie prekvapenie, keďže som naposledy písala do komentáru predchádzajúcej časti, že časť bude možno až cez víkend, ale dnes a včera som mala viac voľného času a dostala som sa k písaniu. Takže tu ju máte. 

Ďalšie dni prešli rýchlo a už je tu znova víkend. Celý týždeň prebehol celkom rovnako. Ráno som sa stretla s Tomom, no vlastne s Tomášom, kdeže ho už väčšinou tak volám, v autobuse a po škole sme spolu zbehli na obed.

„Ahoj, čo máš v pláne?“ spýtal sa ma Tomáš, hneď ako som mu zdvihla.

„Ahoj. No iba pred chvíľkou som vstala tak zatiaľ ešte nič. Chcela som sa naraňajkovať a potom možno ísť sa prejsť,“ odpovedala som mu.

„Tú prechádzku zabudni. Už máš niečo iné v pláne. Prechádzať sa môžeš ísť aj niekedy inokedy.“

„Čo si vymyslel. Mám sa báť?“

„Zahráme si futbal s pár mojimi známymi.“

„Tomáš, ja neviem hrať futbal. Som vážne mizerná v tomto športe. Tak ako aj v iných,“ začala som sa vyhovárať.

„Ale nevymýšľaj. Ak nechceš, nemusíš hrať. Budeš náš rozhodca. Neskúšaj sa mi tu teraz vyhovárať. Nepodarí sa ti z tohto vyhovoriť. Už vedia o tebe, takže ideš a bodka.“

Porazenecky som si vzdychla. Po pekne, pomyslela som si.

„Počujem, že súhlasíš. Prídem po teba o desiatej. Tak buď do vtedy pripravená. Tak zatiaľ,“ povedal a vypol hovor.

Iba som nad ním pokrútila hlavou. Má to však svetlú stránku. Nebudem sa nudiť doma aspoň. Suzi znova dnes robí. A aj spoznám ďalších nových ľudí.

Pozrela som sa na hodinky, aby som vedela, koľko mám času. Pol desiatej.

„To sa nevedel ozvať skôr,“ povedala som si sama pre seba s ironickým podtónom. Nebudem tu však len tak stáť a šomrať, ale radšej sa pôjdem pripraviť. Nech dlho na mňa potom nečaká.

Presne za päť desať som si sadla nachystaná na gauč v obývačke. Na sebe som mala oblečené čierne tepláky a tielko a ružovú mikinu s teniskami. Nahodila som sa do športového.

Najskôr som rozmýšľala nad riflami, ale ako som už stihla zistiť, Tomáš ma určite vytiahne, keď už nie zahrať si, tak zakopať na bránu. Alebo niečo podobné. Radšej sa dopredu pripravím.

Presne o desiatej mi začal zvoniť mobil. Bol to, ako inak, Tomáš. Hodila som si ešte do mojej malej pumovej taštičky mobil a išla. Zamkla som za sebou a kľúče odložila do tašky. Mám v nej ešte aj peňaženku s nejakými peniazmi a dokladmi a ešte balíček vreskoviek.

Pred vchodom som hneď uvidela parkovať Tomáša. Usmiala som. Prešla som k jeho auto a nastúpila na miesto spolujazdca.

„Ahoj,“ pozdravila som ho a zapla si pás.

„Cauko,“ pozdravil ma, usmial sa a naštartoval. Potom sme vyrazili.

„Pred tým, ako pôjdeme na ihrisko, zastaneme pre Chrisa a Nialla. S ostatnými sa stretneme na mieste,“ povedal po chvíľke ticha.

„Okej,“ zapozerala som sa von oknom. Sledovala som domy a ulice, ktoré sme cestou míňali. Momentálne sme si nemali, čo povedať. A ani ma nenapadla žiadna téma, ktorou by som začala konverzáciu. Radšej som tak zapla rádio. Mal tam zapojení USB kľúč, tak som sa rozhodla zistiť, čo počúva.

Autom sa rozozneli tóny prvej piesni. Po chvíli som si až uvedomila, že spieva po slovensky. Vlastne nie, nespieva. On rapuje.  (Bacil & Rakby - LOVE)

Ou..

Dnes máme lóve a ideme ich rozjebáť

Poď s nami móre pôjdeme sa hneď najebáť

Nehladaj ktoré ťa budú chceť dnes pojebáť

Dáme ich dole, stačí len trochu lóve mať-mať...

S nadvihnutým obočím som pozrela naňho. Potom som sa rozosmiala.

„No nie. Ty počúvaš slovenské?“ spýtala som sa ešte stále so smiechom.

„No a? Som hrdý Slovák, tak počúvam domáce. No aj keď sa momentálne nachádzam mimo Slovenska a môže to tak nevyzerať,“ povedal po slovensky a  pobúchal sa po hrudi na mieste, kde by malo byť srdce, keď sme stáli na červenú. To ma rozosmialo ešte viac.

Smiala som sa celú cestu až kým nezaparkoval pred Chrisovým domom. Medzi tým hrali aj iné ďalšie piesne, len som ich až tak neregistrovala. Aj teraz sa smejem.

Chris s Niallom na nás už čakali pre domom. Hneď ako Tomáš zastavil pri nich, nastúpili.

„Na čom sa tak smeje?“ spýtal sa hneď Chris, keď nastúpil.

„To si nevšímaj. Takto sa rehoce skoro celú cestu,“ mávol rukou Tomáš.

„To by si nepochopil,“ povedala som mu a snažila sa upokojiť. Už aj tak mám červenú tvár od toľkého smiechu. Snažila som sa dýchať zhlboka. Po chvíli sa mi to aj podarilo.

Tomáš vypol rádio a vyštartoval.

Cesta na ihrisko prešla rýchlo. Celú cestu sme kecali o kadečom možnom.

Na parkovisku, kde sme zaparkovali, parkovalo už pár áut. Jedno som dobre poznala, keďže som sa v ňom už viezla.

Toto nedopadne dobre. Dúfam, že si to iba namýšľam a v skutočnosti to nie je jeho auto, pomyslela som si.

Všetci sme vstúpili. Prešli sme k futbalovému ihrisku, kde bolo už pár chalanov.

Niall sa po chvíli odpojil od nás a niekam zmizol. Ja som išla zatiaľ s Tomášom a Chrisom za tými chalanmi.

„Caute, chlapi. Už sme tu,“ pozdravil Tomáš. Pozdravil sa s každým. To isté aj Chris.

„Adne, tuto s Jackom sa už poznáš,“ povedal Tomáš, keď sa pozdravil so všetkými. Prikývla som a kývla mu na pozdrav.

„A toto je Josh, Jeremy a Rayen,“ po jednom mi predstavil ostatných chalanov. Aj im som kývla na pozdrav a usmiala sa.

„Keď už som vás zoznámil, čo tak prejsť k hre. Kde sú ostatní?“ spýtal sa Chris.

„Tu sme,“ ozval sa niekto za mnou. „Vitaj Tom. Chris.“

Ten hlas mi bol veľmi známy. Vedela som presne komu patrí. Ale no tak. Bože, prečo mi to robíš? pomyslela som si a otočila sa. Usmiala som sa na všetkých piatich. Určite už vedeli o mne od Nialla. No aspoň som si to myslela, no stačilo mi uvidieť ich výrazy tváre a pochopila som, že nie.

„Adne? Si to ty? Ako dlho sme sa už nevideli?“ objal ma ako prvý Louis. Objímal ma tak silno, až som nevedela chytiť dych.

„Louis, neviem dýchať,“ ledva som dostala zo seba.

„Prepáč,“ trocha povolil stisk a potom ma pustil. Na tvárach ostatných som videla, že sú tiež prekvapení, že ma tu vidia. Nevyzerali však byť nahnevaný.

Možno nevedia, čo sa stalo medzi mnou a Harrym a aj Niallom. Alebo možno vedieť, ale sa nehnevajú. Ja neviem. Je to na dlhšie rozmýšľanie a kombinovanie.

Postupne som sa objal aj s ostanými. Najviac som sa bála však pri Harrym. No nemusela som sa. Objímal ma tak dlho ako aj ostatný len s tým rozdieľom, že mi stisol zadok. Na čo som škaredo pozrela naňho. Zatváril sa ako ranené mača.

„No čo? Hrať sa už konečne nejde? Neviem sa doškať kedy vám nakopeme tie vaše slávne zadky. Tentoraz máme ju tu pre šťastie,“ ozval sa Chris.

„Pre vaše šťastie alebo naše?“ spýtal sa Louis. Jasné, musel si rýpnuť. Ostatní sa zasmiali.

„Hello, nie som niečie šťastie. Iba divák,“ vyplazila som na obe strany jazyk a otočila sa na odchod. Išla som si nájsť miesto, kam by som si sadla. O chalanov som sa nestarala.

„Adne? Adne, poď k nám,“ niekto na mňa zakričal od tribún. Pozrela som tým smerom. Sedeli tam Perrie a Eleanor. V duchu som sa povzbudila a zamierila ich smerom.

„Ahoj, kočka. Ako si nám opeknela odkedy sme sa videla naposledy,“ usmiala sa na mňa Perrie.

„Sadni si k nám,“ dodala Eleanor a trocha sa na lavičke posunula, aby som mala miesto. Sadla som si tam. Chalani medzi tým nabehli na ihrisko a rozmiestnili sa po ihrisku. Hra mohla začať.

„Ako sa máš?“ spýtala sa ma po chvíli Eleanor.

„Som v pohode,“ odpovedala som jej beztoho, aby som odtrhla oči od zápasu.

„Nenahneváš sa na mňa, keď sa ťa na niečo spýtam?“ spýtala sa ma.

„Nie.“

„Okej. Vážne by ma zaujímalo, čo sa stalo, keď si bola naposledy u chalanov,“ povedala opatrne. Pozrela som na ňu. Videla som na nej, že mi nechce ublížiť ani nič s tou otázkou, iba je zvedavá. Pozrela som späť na zápas. Teraz som sa však nedokázala sústrediť. Pred očami prebehla spomienka na ten deň.

„Nemusíš odpovedať ak nechceš. Len by nás to zaujímalo,“ ozvala sa teraz Perrie.

„To je okej,“ vzdychla som si. „Ja som sa rozišla s oboma. s Harrym aj Niallom. Ale kde, blbosť. Nemohla som sa s nimi rozísť, keď sme spolu nechodili. No veľmi som sa zblížila s Harrym aj Niallom. Presahovalo to až kamarátstvo. Obaja ma ľúbili. Harrym som dokonca bola aj raz na rande. No uvedomila som si, že to čo robím nie je správne. Rozmýšľala som aj, že by som si jedného z nich vyberiem. No nevedela som, ktorého. Nechcela som ani jednému ublížiť. Tak som sa napokon rozhodla, že najlepšie bude, keď nebudem ani s jedným a radšej sa stiahnem, nech zabudnú na mňa,“ priznala som napokon. Lepšie som sa začala cítiť. Už som to nedusila v sebe.

„To je v pohode. Chápeme to,“ objala ma Eleanor. Ani som nevedela, že plačem, kým mi nezotrela slzy z tváre. Snažila som sa upokojiť, no premohli ma emócie a rozplakala som sa viac.

„Čo keby sme na chvíľu niekam zmizli?“ spýtala sa Perrie. Prikývla som. Vstali sme a zamierili opačnou stranou, preč od ihriska. Rýchlym pohľadom som skontrolovala chalanov. Hrali ďalej. Nič si nevšimli.

Zastali sme napokon v kaviarni neďaleko ihriska. Dala som si teplé latté, ako aj baby. Usadili sme sa dozadu, ďalej od okien.

Pri káve som im porozprávala, čo som robila počas tých mesiacov, ktoré sme sa nevideli. Lepšie povedané, počas ktorých som sa im vyhýbala.

„... a teraz študujem na univerzite Middlesex,“ ukončila som to.

„No paráda. A čo študuješ?“ spýtala sa ma Eleanor.

 „Ekonómiu.“

„Takže s teba bude ekonómka, či niečo také?“ spýtala sa Perrie.

„Po skončení školy by som chcela sa skúsiť zamestnať v nejakej firme a tam získať skúsenosti. Potom neskôr podnikať zvlášť. Je to môj cieľ, no kto vie či sa mi to podarí.“

„Ale neboj, podarí,“ povzbudivo sa usmiala na mňa .

„Odkiaľ sa poznáš s Niallovým bratrancom a jeho kamarátmi?“ spýtala sa ma Eleanor.

„No s Tomášom, vlastne Tomom sa poznám zo školy. Spoznali sme sa cestou v autobuse do školy nedávno. A on ma zoznámil s ostatnými.“

„Ako si ho to najskôr nazvala?“

„Tomáš. Je tiež zo Slovenska. Takto ho zvyknem volať,“ trocha som sa začervenala.

„Ale, ale. Niekomu sa páči,“ šibalsky sa obe usmiali.

„Nie, nie. Nič si nemyslite. Sme iba kamaráti. A má aj babu.“ No tie úsmevy im nezmizli.

„Nemali by sme sa pomaly aj vrátiť späť k chalanom? Nebudú nás hľadať?“ rýchlo som zmenila tému.

„Môžeme,“ mykla plecami Eleanor.

Tak sme sa zdvihli. Prázdne poháre od kávy sme tam nechali a išli.

Keď sme sa vrátili, chalani akurát dohrali.

„Čo som vám hovoril? Vyhrali sme,“ smial sa Chris.

„Nenafukuj sa. Nechali sme vás, aby ste nepovedali, že stále len my vyhrávame,“ odfrkol si Louis.

„To tvrdí porazený,“ smial sa Jack.

„Baby, by kde ste boli?“ spýtal sa nás Zayn.

„Ale len na kávičku. Riešili sme babské záležitosti,“ odpovedala mu Perrie a objala ho. Dala mu malú pusu na líce.

„Adi, poď sem,“ zakričal na mňa Tomáš. Pozrela som jeho smerom a prešla za ním.

„Si okej?“ spýtal sa ma potichu po slovensky, keď som bola už pri ňom. Prikývla som. Nedošlo mi, prečo sa ma to pýta.

„Vážne? Počas hry, pred tým ako ste odišli, som si všimol, že si plakala. Stalo sa niečo?“ všimla som si starosť o mňa v jeho očiach.

„Vážne. Nič sa nestalo, iba sa ma pýtali na niečo, čo sa stalo pred dvoma mesiacmi. Čiže, keď sme sa videli naposledy. Nemysleli to zle. Myslela som, že ma to už prešlo, no ako som si na to spomenula, vytlačilo mi to slzy do očí. Ale to nič.“

Tomáš sa zatváril trocha smutne

„Vyhrali ste?“ spýtala som sa ho. Aj keď to bol blbá otázka, keďže som odpoveď na ňu už dávno vedela, no chcela som rýchlo zmeniť tému.

„Jasné, 3:2. Hádaj, kto dal víťazný gól,“ vystrčil pyšne bradu.

„Hmm... Žeby ty?“ spýtavo som nedvihla obočie.

„Jasnačka. Harry je príšerný brankár,“ smial sa.

„Frajééér,“ pyšne som ho pobúchala po pleci. „A čo tak mi predviesť ten tvoj víťazný gól?“

Zasmial sa a pripravil si loptu pred bránu. Cúvol o niekoľko krokov.

„A teraz sleduj. Takto som bežal za loptou a kopol ju do rohu,“ povedal a hneď to aj predviedol. Trafil presne do pravého rohu v bráne.

„Paráda,“ zatlieskala som mu.

„Pome, a teraz si to skúsiš aj ty,“ zahlásil a išiel pre loptu. Potom ju položil tam, kde predtým.

„Ako to, že som tušila, že budeš chcieť niečo takéto odo mňa?“ zamyslela som.

Prešla som k lopte.

„Čo tu stvárate?“ prešiel k nám Harry.

„Do toho ťa nič, Harry. A keď už to tak veľmi chceš vedieť, tak sleduj,“ povedala som mu. Následne som si trocha cúvla, rozbehla sa a kopla do lopty. Tá letela rovno až do bránky.

„A góóól!“ zakričala som.

„Takto si to mala príliš ľahké,“ povedal a prešiel do brány. Zobral loptu a poslal ju späť ku mne. „Teraz daj gól mne.“ Nahodil brankársky postoj.

Mykla som plecami. Zopakovala som to. Lopta zastala až na mieste, kde má Harry rozkrok. Hneď sa tam chytil a ľahol na zem. Lepšie povedané, spadol ako hnilá hruška.

„Čo sa tu robí?“ došli ostatní.

„Ale len sa Harry predvádza, aký je brankár,“ smial sa Tomáš spolu so mnou.

„Si okej Harry?“ zakričala som mu.

Zdvihol ruku a ukázal hore palec, že je všetko v pohode.

Hneď sa začali všetci smiať tiež.

„Pomaly by sme mohli ísť aj domov na obed. Nemyslíte? Ja umieram hladom,“ zahlásil Rayen.

„To nie je zlý nápad,“ pridal sa Jeremy a ďalší prikývli.

„Takže Nando’s?“ spýtal sa s nádejou Niall.

„Sorry, ale ja idem domov,“ povedal Jack.

„Ja tiež,“ pridal sa Jeremy a Rayen.

„Tak majte sa,“ pozdravili všetci traja a odišli.

„Okej, Chris?“ pozrel na svojho bratranca.

„So mnou počítaj. No pravdaže ako pozývaš,“ uškrnul sa na Niall. Ten si len vzdychol  a pokrútil očami.

„Adne?“ pozrel na mňa Louis.

Pokrútila som hlavou. „Rada by som išla domov. Možno inokedy,“ povedala som mu. Zatváril sa smutne. Trocha ma to trápilo. No to prejde. Aj tak sa chcem im ďalej vyhýbať.

„Odvezieš ma?“ pozrela som sa na Tomáša. Prikývol.

„Dobre, tak majte sa,“ pozdravila som ich a otočila sa na odchod.

Niekto si však odkašlal. Tak som sa otočila späť k nim s nadvihnutým obočím.

Louis rozprestrel ruky a tým mi naznačil, že som ho zabudla objať.

Objala som sa s ním a následne aj s ostatnými prítomnými. Potom sme až mohli dodísť.