Ďalší deň prišiel tiež za
mnou. Vtedy sme sa trocha pohádali. Chcela som ho prehovoriť, aby sa vrátil za
chalanmi. No on tvrdohlavo stál za svojim a to, že zostane pri mne. Darmo som
ho uisťovala, že pokým budem tu, nič sa mi nestane. Ale on nie. Kvôli tomu ten
deň skončil príšerne.
Ani v noci som pokojne
nevedela spať. Ráno som sa zobudila strašne dolámaná. Bolel ma hádam každý
centimeter na tele. Poobede prišiel Liam.
Otvárala som ústa, chcela
som sa mu ospravedlniť, no on ma umlčal bozkom. Trocha ma to prekvapilo, ale po
sekunde to prešlo. Prvá som sa odtiahla ja.
Prikývla som a spýtala sa
: „Akú?"
„Akonáhle ťa pustia domov,
ihneď mi zavoláš."
„Pokladaj to ako za
vykonané," usmiala som sa.
„Ale ja to myslím
vážne," tváril sa vážne.
„Liam, ja by som ti
zavolala tak či tak. To by si mohol vedieť," teraz už aj ja som sa tvárila
vážne. Nikto nič nehovoril, iba sme hľadela na seba.
„Ach. Zmeňme tému,"
zakňučala som, „toto ma vôbec, ale vôbec nebaví. Chcem si ťa užiť, pokým si tu.
Nechcem byť pohádaná."
„Ani ja nechcem byť,"
vzdychol si. Hneď sa aj preriedilo napätie.
„Kam všade pôjdete počas
turného?" spýtala som sa ho.
Usadil sa pohodlnejšie pri
mne na posteli a pritiahol si ma bližšie. Hlavu som mu položila na hruď. Potom
mi začal vyprávať, kam všade pôjdu, až kým nemusel už odísť.
Dva týždne, ktoré som tam
musela zostať, prebehli príšerne pomaly. Deň za dňom sa slimačím tempom
vliekli.
Hneď ako sme došli s Alex
ku mne do bytu, rozvalila som sa na gauči. Vytočila som Liamove číslo.
„Takže v poriadku som
došla domov aj s Alex," povedala som mu hneď, ako zdvihol.
„Sorry, ale Liam tu práve
nie je. Mám mu niečo odkázať, keď sa vráti?“ ozval sa nejaký ženský hlas. To ma
poriadne šokovalo. Ako prešiel šok, bez slova som vypla hovor.
„Nebude ti prekážať, ak
teraz odídem? Potrebujem si ísť do mesta niečo vybaviť,“ spýtala sa ma Alex.
„Pokojne choď. Ja to tu už
zvládnem,“ usmiala som sa na ňu.
Ona odišla a ja som
zatiaľ prešla do kuchyne. Mala som v pláne sa poriadne najesť. To, čo mi
dávali v nemocnici, no tak tomu sa veľmi nedá povedať jedlo. Možno jedno
alebo dve jedlá zo všetkých, ktoré som tam jedla, sa dali zjesť. To ešte veľa
hovorím.
Otvorila som chladničku
a skončila som zhrozená. Bola skoro prázdna. Povzdychla som si.
„Musím urobiť veľký
nákup,“ povedala som si, „najskôr sa však najem.“ Zasmiala som sa na tom, ako
nahlas mi zakŕkalo v žalúdku.
V chladničke som
našla ešte pár vajíčok, tak som si zobrala tri. urobím si praženicu aspoň.
V špajzy som našla dva rožky, ale boli už fajn vysušené. Tak som ich
vyhodila.
Keď som zjedla praženicu,
cítila som sa oveľa lepšie, plnšie. Umyla som po sebe riad. Potom som prešla
k chladničke a urobil asi podrobný zoznam, čo si musím kúpiť. Do
zoznamu som dopísala aj pečivo. Položila som si ho na stôl a prešla do kúpeľne.
Dala som si osviežujúcu sprchu.
V izbe som si
obliekla niečo pohodlné. Vrátila som sa späť do kuchyne k zoznamu.
Dopísala som ešte prací prostriedok, mydlo a šampón. Zoznam sa mi zdal byť
už konečne úplný.
V obývačke som si
zobrala mobil a rozmýšľala, komu by som tak zavolala. Či by nešiel so mnou
nakúpiť. Nechcem ísť sama.
Alex niečo vybavuje
v meste. Čo tak Perrie? Alebo Eleanor? Skúsim najskôr Perrie.
„Haló,“ zdvihla mi to po
treťom pípnutí.
„Ahoj, Pezz. Tu Hannah,
mala by si teraz niekedy čas?“ spýtala som sa ju.
„Jééj, ahoj. Všetko
v poriadku? Doma si už? A prepáč, ale tento týždeň makáme kvôli
blížiacemu sa turné.“
„Všetko v poriadku
a áno, nedávno som prišla domov. Makajte ďalej. Nebudme rušiť,“ povedala
som jej.
„Ale prosím ťa. Nerušíš.
Chcela si niečo konkrétne?“ spýtala sa ma.
„Vlastne súrne potrebujem
si ísť nakúpiť dosť vecí. Väčšinou ide o potraviny.“
„Čo si to neobjednáš
zásielkou?“
„Radšej si si veci chytím
do ruky a prezriem predtým, ako ich kúpim,“ vysvetlila som. „Skúsim sa
spýtať ešte El. Tak maj sa a pozdrav ostatné baby odo mňa,“ dodala som.
„Jasné. Ty si daj hlavne
na seba pozor. Maj sa. Niekedy potom pokecáme.“ S tým skončil náš
rozhovor.
V zozname som si
našla číslo na El a zavolala jej. Tá dnes mala čas. Dohodli sme sa, kedy
príde za mnou. Potom som sa išla prezliecť.
Obliekla som si obyčajné
tmavé rifle, čierne tričko s dlhými rukávmi a teplé ponožky. Na ruku
som si dala pár náramkov. Moju bledú tvár som zakryla aspoň trocha púdrom. Do
kabelky som si dala zoznamy, mobil, kľúče a doklady, ktoré mi doniesla Alex.
Na šťastie si ten zlodej
zobral iba peniaze a peňaženky s dokladmi odhodil pri smetiak. Aspoň
si nemusím vybavovať nové. O problém menej.
Na chodbe som si obula čižmy a obliekla dlhší kabát.
Keď ma prezvonila El, zišla som dolu. Čakala ma pri
vchode. Hneď ako som vyšla, silno ma objala. Trocha som skrivila tvár od
bolesti. Všimla si to aj El a radšej ma pustila.
„Prepáč, nechcela som,“ ospravedlnila sa mi.
„To je v poriadku. Nič sa nestalo. Ešte mám stále
dosť citlivý ten bok, nevedela si o tom,“ uistila som ju a usmiala
sa.
„Okej, no poď. Čaká nás Dylan,“ chytila ma za ruku. Nastúpili
sme do bieleho citroenu. El dopredu a ja dozadu. Otočila sa ku mne.
„Toto je môj super bratranec Dylan Clifford. Dylan,“
otočila sa dozadu ku mne, „a toto je moja super kamoška Hannah,“
predstavila nás El.
„Ahoj,“ usmiala som sa naňho.
„Takže, kam si to chcela ísť?“ spýtala sa ma El.
„Tesco alebo Sainsbury´s?“ rozmýšľam.
„Okej, tak Sainsbury´s neďaleko Oxford Street?“ navrhol
Dylan.
Dylan Clliford (bratranec El) |
„Super a potom ešte zbehnem na Oxford Street omrknúť
novinky,“ tešila sa El. Ja som sa iba usmiala nad jej radosť.
„To neznie zle,“ súhlasila som, aj keď som veľmi nemala v pláne
kupovať iné ako tie potrebné veci. No pri El nikdy nemôžem vedieť. Dúfam, že
mám so sebou kreditku od rodičov. Sľúbila som si, že ju nebudem používať, ale
potom vrátim na ňu všetko, čo miniem.
„Ach, ženy,“ vzdychol si Dylan.
pekneeeeee :) táto poviedka sa mi páčim čím dalej tým viac :)
OdpovedaťOdstrániťPerfektne.....cim skor dalsiu ;*
OdpovedaťOdstrániťKedy už bude ďalšia?
OdpovedaťOdstrániťĎalšiu... :)
OdpovedaťOdstrániť